Návrat Slovákov do Fanských hôr

Fanské hory ležia na území republiky Tadžikistan. Za čias Sovietskeho Zväzu to bola pre turistov z Československa oblasť najľahšie dostupných päťtisícoviek. Miestni ľudia si na turistov z „Čechoslovákije“ dobre pamätajú. Časy sa však menia, Sojuz sa rozpadol a od r. 1991 je Tadžikistan nezávislým štátom.

Navyše tam až do r. 1998 zúrila zdanlivo nezmyselná občianska vojna a turisti nielen od nás tam chodiť prestali. Vojna už našťastie skončila, na internete sa objavilo zopár cestopisov z tejto oblasti a podľa viacerých zdrojov by mali Tadžici byť najpohostinnejším národom celého bývalého ZSSR. Po skúsenostiach s cestovaním po Zakaukazsku je to síce ťažko predstaviteľné, no lepšie je vidieť ako počuť a tak výprava bánovských vysokohorákov Tadžikistan 2004 koncom augusta vyrazila. Program je veľmi pestrý, no dôležité miesto v ňom majú Fanské hory. Sme pravdepodobne prví Slováci, ktorí tam zamierili po skončení občianskej vojny (zo Slovenska viem iba o výprave horolezcov, ktorí vo Fankách pôsobili v r. 1995).

Vhodným východiskom do Fanských hôr je hlavné mesto Dušanbe. Toto iba 80-ročné mesto nás prekvapuje množstvom zelene, kvetov a čistotou. Cesta na sever do hôr nie je až taká jednoduchá, keďže vzhľadom na katastrofálny stav ciest tam nepremáva žiadna verejná doprava. Na okraji mesta je stanovisko áut (zvané Cementnyj zavod), kde treba prísť skoro ráno a dopravu si dohodnúť. My chceme do hôr preniknúť od SZ od Alaudinských jazier a tam by sme sa radi dopravili, čo je z Dušanbe asi 160 km. Šoféri sa o nás doslova bijú, no zdá sa, že poznajú iba jazero Iskanderkuľ. A väčšina z nich vlastní iba Volgu, my sme však piati. Asi sme mali veľké šťastie, že sa nám s pomocou nášho známeho Iránca Mohameda a Tadžika Saida podarilo zabezpečiť UVAZ. Šofér i jeho pomocník tvrdia, že nás zavezú až k jazerám. To ešte netušíme, že tam nikdy neboli. Cesta do hôr sa začína. Hneď za Dušanbe sa ponárame do hôr a cesta vedie úžasným údolím rieky Varzob. Zastavuje nás policajná hliadka, ktorú zaujíma povolenie do tejto oblasti. Samozrejme, že ho nemáme a tak tvrdíme, že sem žiadne nepotrebujeme. Zdá sa, že ich takáto odpoveď uspokojila. Ako nám šofér prezradil, chlapík v civile, čo nám kontroloval pasy bol z protidrogového. Tadžikistan je hlavnom tranzitnou krajinou pašovania drog z Afganistanu. Cesta už tu dolu v údolí sa začína podobať tankodromu, dokonca po dažďoch v júli bola úplne neprejazdná (je to jediná spojnica Dušanbe so severom krajiny!). No to adrenalínové dobrodružstvo nás ešte iba čaká. Začína stúpanie v dĺžke asi 13 km na 3375 m vysoké sedlo Anzob. Ním prekročíme horské pásmo Hissarský chrbát. Cesta už dávno nevidela asfalt, nekonečné serpentíny nás vedú stále vyššie a rysuje sa nádherná panoráma okolitých zaľadnených štítov. Na ceste sa strašne práši a okrem osobákov sa po ceste rútia plne naložené nákladné Kamazy, tých šoférov treba iba obdivovať. Cesta je miestami iba zárez v strmom svahu, chýbajú na nej čo i len náznaky zvodidiel a sme radi, že sme na vrchole sedla. Je tu citeľne chladnejšie, no ten výhľad stál za to. Ešte nás čaká cesta dolu, ktorá nie je o nič lepšia, ako bola cesta nahor. Postupne sa ponárame do hlbokej doliny, ktorá prerezáva ďalšie horské pásmo, tento krát Zeravšanský chrbát. Zastavujeme sa v malej osade, kde si v "motoreste" dávame tadžický obed. Polievka šurpa, mäsové kotlety, šalát, chlieb lepjoška a k tomu množstvo čaju. Na osobu všetko asi za 50 korún. V mestečku Sarvoda opúšťame hlavnú cestu a smerujeme do vnútra Faniek. Pred nami je ešte 28 km doslova hrôzy. Úzka cesta sa vnára medzi vysoké hory a vinie sa hore údolím, kde leží niekoľko horských dediniek zvaných kyšlaky. Príroda okolo je očarujúca, objavujú sa prvé zaľadnené končiare. Najhoršie sú strmé úseky vedúce vysoko nad burácajúcou horskou riavou, na jednom z nich kolesá auta zahrabali a to sa začína šmýkať späť. Už sa vidím, ako letíme dolu a inštinktívne chcem vystúpiť. Auto to našťastie zvládlo, no šofér je z tej cesty zjavne mimo, vraj keby vedel, čo ho tu čaká, nikdy by sem nešiel. Pôvodná dohoda bola, že o pár dni príde po nás, no dnes je tu dvakrát. Prvý i posledný. Späť si tých 28 km budeme musieť odšľapať. Údolie sa stáča doprava a konečne sme na konci cesty – živý a zdravý. Lúčime sa s posádkou auta a už vidíme iba kúdol prachu vinúci sa za vzďaľujúcim sa autom. Rovno pred nami je brána do alplagera Vertikaľ. Víta nás jeho správca, starý Tadžik Ahmed. Stany si vraj môžeme postaviť kde chceme. Sú tu iba dve partie Rusov, ktorí sa sem opäť začínajú vracať. Mladí horolezci sú z Jekaterinburgu a partia vysokohorských turistov došla z Petrohradu. Pohľad z lagera je nádherný, na ľavej strane je päťtisícovka Čapdara a vpravo ďalšia – Mirali. Pred ňou sa týči o máličko nižší Adamtaš. Staviame si teda stany, voda sa po prevarení používa rovno z potoka. Neskôr nám žiaľ spôsobuje problémy. Počasie je úplne rozprávkové, Fanky sú stabilným počasím priam povestné. Sme vo výške asi 2500 m a zajtra sa presunieme k Mútnym jazerám, ležiacim asi o kilometer vyššie. Večer nás Petrohradčania pozývajú na čaj a arbuzy (melóny), ktoré nakúpili cestou sem v uzbeckom Samarkande.

Ráno je rovnako krásne, ako bolo aj včera. Cítiť však, že už je september a zrána je dosť zima. No iba kým nezačne hriať ostré horské slnko. Balíme si veci na tri dni a zbytočnosti si nechávame v Ahmedovej maringotke. Ešte nám vysvetľuje cestu hore dolinou a môžeme vyraziť. Všade okolo nás rastú stromy zvané arče, čo sú vlastne tuje. Les z tují som ešte nikdy nevidel. Musíme prebrodiť blízky potok a nechávame sa zviesť mostíkom ponad búrlivý potok, no to sme sa vybrali zle a na správnu cestu nás naviedol mladý pastier. Prekonávame prvý prah doliny a ocitáme sa na brehu prvého z Alaudinských jazier. Nádherná tyrkysovo modrá hladina s kombináciou zelených arčí a belasej oblohy pôsobia priam rajským dojmom. Kúsok vyššie je ďalšie, hoci menšie jazierko. Opäť musíme prekonať potok a po prechode peknej lúky sme došli k Veľkému Alaudinskému jazeru. Kráčame priamo po jeho brehu a ťažko sa opisuje krása, akú jazero vyžaruje. Za jazerom prekonávame ďalší prah doliny, arče postupne miznú a okolo nás je už iba vysokohorská pustatina. Rusi nám hovorili, že na Mútne jazerá to neaklimatizovanému človeku trvá asi 5 hodín a zdá sa, že mali pravdu. Pribúdajúcu výšku trošku cítiť, k tomu poriadne pripeká slnko a tak spotreba tekutín je dosť vysoká. Naľavo míňame maličké, no neuveriteľne čisté jazierko Piala. V tadžičtine to znamená prvá šálka čaju, ktorá sa nepije, ale vylieva. Pred nami je ďalší strmý prah doliny a nad ním doľava odbočuje chodník na štít Bodchona. Robíme si obednú prestávku a pokračujeme ďalej. Po relatívne oddychovejšom teréne je pred nami posledný strmý výšvih doliny. Chodník sa v sutine stráca, miestami sa šmýka, no nad prahom už tušíme blízkosť cieľa a to nás motivuje v ceste vpred. Dolinkou vľavo by mal viesť chodník na päťtisícovku Zamok. V sutine však márne po ňom pátrame, na rozdiel od Bodchony nebol na skale označený jeho začiatok. Chodník v závere vedie po akejsi planine a konečne sa ocitáme na brehu Mútnych jazier. Teda na brehu toho väčšieho, menšie zatiaľ nevidno. Voda v jazerách je naozaj mútna, takú budeme musieť piť, lebo inej tu niet. Panoráma okolia je úplne fantastická – okolo sú zaľadnené masívy, medzi ktorými dominuje Energia (5105 m) a najvyšší vrchol pohoria Čimtarga (5487 m). Nad brehom jazera si staviame stany a začíname každodenný rituál – treba prefiltrovať vodu, navariť čaj a večeru a prefiltrovať ďalšiu vodu na pitie. Deň končí nádherným západom slnka, k večeru sa citeľne ochladzuje. Veď sme vo výške takmer 3500 m. Zhruba o 19h sa úplne zotmelo, takže nám nezostáva nič iné, iba zaliezť do spacákov a pokúsiť sa zaspať. Noc bude dlhá. Zajtra chceme vyraziť na sedlo Vostočnyj Kaznok.

Noc je opäť poriadne chladná a tak ráno vyliezame zo stanov až keď sa do nich opiera slnko. Stany zostanú tu dolu a balíme si veci na jednodňový výstup. Do ruksakov putujú mačky, teplé oblečenie a hlavne veľa tekutín. Konečne môžeme vyraziť. Máme síce pomerne podrobnú mapu, no dá nám celkom dosť námahy zistiť, kadiaľ vlastne treba ísť. Cez veľké balvanisko stúpame len tak naverímboha k veľkej moréne, kde nachádzame chodník, ktorý nás dovedie do sedla Vostočnyj Kaznok. Čím sa dostávame vyššie, tým krajšie pohľady na okolité štíty odkrývajú sa nášmu zraku. Výhľadu samozrejme dominujú päťtisícovky Energia-Čimtarga-Mirali. Chodník sa miestami v rozsiahlej moréne stráca, našťastie sa občas objavia kamenní mužíci a celkom spoľahlivo nás vedú k cieľu. Postupne naberáme výšku, cestou obdivujeme dlhý hrebeň tiahnúci sa z Energie a výrazné sedlo Čimtarga, z ktorého je možné na spomínanú Energiu vystúpiť. Pred nami sa objavujú prvé snehové polia, ktoré sa nám spočiatku darí obísť, no tesne pod sedlom musíme stúpať krížom cez ne. Sú pomerne mäkké, takže s patričnou dávkou opatrnosti a s pomocou teleskopických paličiek a cepína ich zdolávame aj bez použitia mačiek. Rýchlosť nášho výstupu zodpovedá nadmorskej výške. Je však priam ideálne počasie a tak bez problémov dosahujeme výrazné sedlo Vostočnyj Kaznok vysoké 4040 m. Výhľad, ktorý sa nám naskytá vynahradí všetku námahu vynaloženú pri výstupe. K už známym štítom pribudli Veľká a Malá Ganza a desiatky ďalších kopcov za mohutným údolím Kaznok. Zo sedla sú ľahko dostupne dva štvortisícové vrcholy – úplne blízko je Zmeja, my však mierime na vyšší z nich s pomerne raritným menom – Pik fizkuľtury i sporta. Výstup vedie technicky ľahkým terénom, iba záverečný skalný vrcholček zamestná aj ruky. Sme vo výške 4120 m a kocháme sa nádhernou panorámou Fanských hôr. Nad nami sa rozprestiera čisté azúrové nebo a okolo nás nie je nič iné iba nekonečný svet hôr. Kvôli tomu pohľadu sa sem oplatilo prísť. Spiatočná cesta je rovnaká ako bol výstup. Zostup späť do sedla je celkom rýchly a dolu k Mútnym jazerám už po známej trase. Odtiaľto vidno aj druhé z Mútnych jazier, ležiace pod skalnou stenou. Z Čimtargy dolu visí ešte mohutný ľadovec, ktorý asi ako všade inde na svete vplyvom globálneho otepľovania zmenšuje svoj objem. Snehovo-ľadovcové polia sme smerom dolu zlyžovali a dolu po sutine a moréne nás ženie hlavne smäd. Tekutiny nabraté ráno sme už totiž minuli. Pod poslednou morénou nachádzame na kameni veľký nápis Kaznok, ktorý sme žiaľ ráno nevideli. Na vrchole veľkého balvaniska nad jazerom je kríž s gitarou, asi recesia ruských turistov. Konečne utrmácaní prichádzame späť ku stanom. Jeden tu počas dňa pribudol, táborí tu párik Talianov, ktorý si naplánoval výstup na Energiu. Obaja v Tadžikistane pracujú, takže si vyrazili do hôr. Kitka, ktorá tu oddychovala celý deň, už má pre nás navarený čaj. Varíme večeru, venujeme sa hygiene a s nástupom večerného chladu zaliezame do stanov. Zdá sa, že nasledujúca noc bude zatiaľ zo všetkých najchladnejšia.

Predtucha sa potvrdila a ráno máme na stanoch srieň – mrzlo. Hladinu Mútnych jazier pokrylo množstvo mŕtvych motýľov, dnes vodu musíme prefiltrovať dôkladnejšie. Niektorí máme črevné problémy, ktoré pravdepodobne spôsobila tunajšia voda. Aj napriek filtrácii a preváraniu sme sa im nevyhli. Dnes zostúpime dolu späť do alplagera, takže veľmi sa nemáme kam ponáhľať. Cítime, že už potrebujeme oddych. Balíme náš predsunutý tábor a vydávame sa na zostup. Počasie je stále ukážkové, cez deň až priveľmi horúco a treba si dať veľký pozor, aby sa človek nespálil. Klesáme prvým prahom a pod ním pátrame, kde asi odbočuje chodník na Zamok. Nad jazerom Piala stretáme partiu našich známych Rusov. Majú za sebou prechod Alaudinského sedla k jazeru Kulikalon a späť do alplagera. Dnes si to zamierili na miesto, ktoré sme ráno opustili. Budú tu pôsobiť asi tri týždne, takže ich plány sú bohaté. Ich batohy sú niekoľkonásobne ťažšie ako naše, nechápeme, ako sa s takými dá kráčať… V jazere Piala si naberáme čistú vodu (aspoň na pohľad) a po zostupe k Veľkému Alaudinskému jazeru, kde oddychujeme, ju filtrujeme a hasíme ňou smäd. Oproti vysokohorskej pustatine pri Mútnych jazerách pôsobí okolie Alaudinských jazier so zelenými arčami ako raj. Ešte nám ostáva zostup do alplagera a na dnes stačilo. Sme tu už úplne sami, zostal tu iba Ahmed so svojou ženou a stádami. Hovoril nám, že počas leta tu bolo asi 100 ľudí a cez sezónu tu prichádza alpinistka z Moskvy, ktorá sa tu o tábor stará. Mimo sezóny je tu už iba on. Konečne sa môžeme v potoku poumývať, navariť si a keďže sa necítim práve najlepšie, oddychujem v stane v spacáku. Po západe slnka sa do doliny rýchlo vkráda zima. Predsa len je už september. Ak sa nestane nejaký zázrak, zajtra si budeme musieť do civilizácie odšľapať 28 km.

Lúčime sa s týmito nádhernými horami a po zbalení vecí a rozlúčke s Ahmedom vyrážame na spiatočný pochod. Dolinou vedie vyjazdená cesta, po ktorej nás do alplagera priviezol UVAZ. Neustále sa obzeráme a kocháme sa panorámou zaľadnených štítov. Stretáme prvých pastierov, ktorí iba tak ležia v tráve a tvária sa, že ich zaujímajú ich stáda. Riečka Čapdara tu tvorí nádherné meandre, dolina sa stáča doprava a po hodine chôdze si robíme v tieni jediného stromu pauzu. Treba však ísť ďalej, no zanedlho prichádzame k prvému kyšlaku a čo nevidím, na brehu riečky stojí GAZík a pri ňom stojí chlapík. Ihneď nadväzujem konverzáciu a snažím sa zjednať odvoz dolu do Sarvody. Chlapík nás vezme, ale musí ísť ešte hore do doliny zobrať nejaké ženy. Vraj máme počkať. Zatiaľ si nás z blízkeho kyšlaku prichádzajú obzerať detičky a ženy vo farebných šatách nám prinášajú kefír, lepjošky a čaj. Chlapík s GAZom prichádza, aké je však naše prekvapenie, keď vidíme, že auto je plné. Zdá sa ale, že to nikomu nevadí a do päťmiestneho auta sa vojdeme 10. Ruksaky sú na streche a môžeme vyraziť. Čaká nás strašná a myslím, že nie veľmi bezpečná cesta. Babky v aute napriek horúčave majú na sebe hrubé vlnené svetre a neustále spomínajú Alaha. Šoférovi tečie cícerkom po čele pot a sme nesmierne radi, keď máme najhoršie úseky za sebou. Aj samotný šofér sa priznáva, že mal strach. Ešteže nám to nepovedal hneď. Zastavujeme v kyšlaku Šurmašk, ktorý je posledným v doline. Šofér nás pozýva k sebe domov, kde sme pohostení typicky tadžickým spôsobom – ovocím, orieškami, sladkosťami a hlavne čajom. Keďže chceme ešte dnes pokračovať do severotadžického mesta Chodžent a šofér je ochotný nás tam vziať, berieme. Čaká nás teda ešte dlhá cesta. Nádherné Fanské hory v nás však zanechávajú nádherné dojmy. Ktovie, či sa sem ešte niekedy vrátime?

fotogaléria k článku

Branislav Štefánik, Bánovce nad Bebravou