Štvortisícovky v masíve Monte Rosa

V čase, keď pod Akropolou práve doznievala svetová symfónia športu, sa skupina štyroch členov SVTS Žilina rozhodla prekonať niekoľko alpských štvortisícoviek a možno aj sami seba … Cieľom sa nám stal masív Monte Rosy, pričom sme si zvolili trasu z talianskej strany. Koncom augusta 2004 sme sa tak ocitli v lyžiarskom stredisku Cervinia (2050 m.n.m.) pod Matterhornom.

V našich batohoch sa okrem veľkého odhodlania nachádzalo aj kompletné vybavenie do ľadovcového terénu a strava na sedem dní.

V miestnej informačnej kancelárii sme si dokúpili podrobnú mapu a zistili aktuálne informácie o počasí pochádzajúce z nedávno vybudovanej meteorologickej stanice. Ako sa zanedlho ukázalo, na jej predpovede sa dalo takmer stopercentne spoľahnúť.

Po nevyhnutnom redukovaní batožiny, ktorej sme si zobrali do auta viac, ako dokázali naše chrbty uniesť, sme popoludní začali pomaly stúpať za naším cieľom. Talianska dovolenková klíma sa na našu veľkú radosť nezaprela ani v tejto výške, a tak sme sa rozhodli noc stráviť pod hviezdnym nebom. Stalo sa tak na kóte 2884 m.n.m., kde nám ako podklad pre karimatky celkom dobre poslúžila zámková dlažba tunajšej lanovkovej stanice. Namiesto večerného sledovania televízie sme si dopriali hviezdne divadlo, ktoré nám však trocha znepokojivo narúšal vzdialený súboj bleskov.

Na druhý deň sme pokračovali smerom k chate Teodulo (3317 m.n.m.), kde sme sa ešte pred obedom ubytovali (na naše preukazy SVTS nám uznali polovičnú zľavu, pričom sme za lôžko platili len 8 EUR). Vyložili sme nepotrebnú časť batožiny a pokračovali v rámci aklimatizácie, ale už v chmúrnom počasí a mimoriadne prudkom vetre na Klein Matterhorn (3884 m.n.m) a neďalekú Gobbu di Rollin (3902 m.n.m.). Keď som ešte doma počúvala o problémoch s výškou, akosi som tomu poriadne nerozumela, veď do kopcov som doteraz vždy vládala … Raz zažiť je však naozaj viac ako hoc aj desaťkrát počuť! S narastajúcou výškou sa mi ťažšie dýchalo a moja chôdza sa stávala tackavou. Postupnou aklimatizáciou a poklesom výšky však všetky nepríjemné príznaky rýchlo zanikali.

Na tretí deň sme z chaty Teodulo za veľmi pekného slnečného počasia vyrazili na Breithorn (4165 m.n.m.). Túto moju prvú štvortisícovku v živote som si vychutnávala spolu s ostatnými v mravenisku mnohých vyznávačov ľadovcovej krásy. Nádherné slnečné počasie a ľahkosť zdolania oboch vrcholov Breithornu nám umožnila doplna vychutnať deň aj opätovným pobytom na Klein Matterhorne, ktorý nám tento krát ponúkol široký výhľad na alpskú nádheru.

Na ďalší deň nášho pobytu v tejto oblasti sme zvolili výstup na Pollux (4092 m.n.m.). Opäť z chaty Teodulo sa naša skupinka vybrala už zrýchleným tempom okolo Klein Matterhornu popod Breithorn k vytýčenému cieľu. Počasie bolo jednoducho úžasné a naše nadšenie sme sa každý z nás snažili preniesť aj na hľadáčiky našich fotoaparátov.

Po natiahnutí úväzov a mačiek sme nasledovali skupinky ľudí, ktorí smerovali na Pollux alebo Castor. My sme si vybrali Pollux, ktorý na prvý pohľad vypadal technicky náročný, avšak po prvých krokoch mi skôr pripomínal náš letný Gerlach. Na rozdiel od kompaktnej tatranskej žuly tu však bolo vidieť vrstvy pripomínajúce bridlicu. Nebol tu sneh i ľad, a tak sme zložili mačky, odložili paličky a začali liezť k  terase so sochou Madony s Jezuliatkom. Po lezecky náročnom výstupe – najmä ruky dostali zabrať – nás ešte čakal snehom zasypaný vrchol, ktorý sme zvládli celkom dobre. Odmenou nám boli fantastické výhľady na blízky Castor, Lyskamm i na vzdialený Mont Blanc. Pocity, ktoré vyvolala okolitá nádhera by vedel opísať asi len básnik.

Na náš už známy príbytok sme sa dostali okolo 18,30 hod. Objednali sme si na zohriatie jeden liter horúceho čaju za 4,50 EUR, zbalili sme všetky veci do batohov a rozlúčili sme sa s veľmi  milou chatárkou. S ľútosťou sme opúšťali túto útulnú chatu s výhľadom na vyzývajúci Matterhorn a v začínajúcom daždi sme schádzali do doliny. Hustý dážď a nastávajúca noc nás prinútila prerušiť zostup a využiť k nocľahu kaplnku Bontadiny (3050 m.n.m.), ktorej útulný priestor bol akoby pripravený pre pútnikov. Potešili nás dva matrace z PVC, ktoré nám pomohli zatepliť podlahu a nabrať počas silnej nočnej búrky silu k novým dobrodružstvám.

Po návrate k autu sme ešte mokrí vyrazili do oblasti Gressoney. Tu sme si vybrali kemping Saint Jean, odkiaľ sme ráno pokračovali k lanovke Gressoney la Trinit. Táto nás za 15 EUR vyviezla na Salati, odkiaľ sme sa pešo dostali k chate PUNTA INDREN (3260 m.n.m.) a ďalej k chate Gnifetti (3647 m.n.m.). Zastávka na tejto útulnej chate nám spríjemnila obedňajšiu prestávku.

Vyrážame o 13,30 hod. a stúpame ďalej smerom k najvyššie položenej chate v Európe, k chate Regina Margherita (4559 m.n.m.). Asi v polovici cesty sa počasie začína zhoršovať, výhľady sa začínajú strácať, vietor nám akosi prudšie naráža do chrbtov. S pribúdajúcou výškou robíme častejšie prestávky. Rýchlosť vetra okolo 100 km/hod. nám nedovolí oddychovať, poháňa nás dopredu. Chatu Margherita však už vidíme, čo nás nesmierne povzbudilo. Vietor nás však začína poriadne prefukovať. Obliekame si ďalšie nohavice a podopierame jeden druhého. Žeby vyčerpanosť? Nepripúšťam si to, viem, že musíme ísť ďalej. Hlava sa mi točí, je mi akosi ťažko na žalúdku. Často oddychujeme, snažím sa predychávať pľúca. Postupujeme pomaly. Konečne na vrchole už vidím divo plápolajúcu švajčiarsku vlajku ako symbol víťazstva. Sme v cieli. Odväzujem sa z lana, vyzúvam mačky a vstupujem do chaty. Už z okna chaty sledujem približujúceho sa Ivana, ktorého pohyby s rozopnutou vetrovkou pripomínajú bezváhový stav kozmonauta na Mesiaci. Bol to úžasný zážitok, veď na Mesiaci som ešte nebola … A asi ani nebudem.

Vyhriata jedáleň chaty Margherita s vôňou obloženého dreva, bylinkového čaju a kávy pôsobila ako balzam. Objednaný liter vareného čaju a horúca zeleninová polievka z menu šéfkuchára chaty nám rozprúdili krv. Rozohriaty sme pri platení z preukazu SVTS zistili, že Ivan má práve dnes narodeniny. Stálo ho to 2 litre čaju po 5 EUR. Chatár si jeho sviatok ocenil dvoma plechovkami piva a pre každého pripravil prekvapenie v podobe ovocného broskyňovo-hruškového pohára. Bolo to asi aj preto, lebo dnešný 25. august 2004 bol stým výročím založenia CAI (Club Alpino Italiano).

Zrazu sa mi zreničky doširoka roztvorili, koho to vidím? Od úžasu som skoro onemela, keď do miestnosti vstúpila známa filmová osobnosť – pán v strednom veku s prešedivelými dlhšími vlasmi a s jasnými modrými očami. „Franco Nero“ – zhíkla som. „Franco“, ktorý bol teda fakt na nerozoznanie od originálu, sa pustil s nami s pomocou angličtiny do reči. Vysvitlo, že sa jedná o univerzitného profesora medicíny z Rakúska, ktorý tu  v rámci rakúsko-kanadského projektu skúma so štábom športovcov vplyv výšky na organizmus. Mali tu počítače, rôzne prístroje, medicínske pomôcky. Hoci to nebol „hviezdny“ Franco, stretnutie s ním bolo veľmi srdečné.

Ráno sa počasie neumúdrilo, pokračuje silný vietor a hmla. Nadišiel pomaly obed a my stále čakáme. Niektorí odvážlivci skúsili zostúpiť, no poblúdili a bolo treba ich hľadať. Okolo 14 hod. sa počasie trocha zlepšilo. Čakania bolo už dosť a tak sme sa rozhodli zostúpiť aspoň do chaty Gnifetty. Cestou sme si robili plány, ako zdoláme Coro Nero. No netrvalo dlho a začali sme plán meniť. Prvoradá bola totiž otázka, kde narýchlo prenocujeme. Donútila nás k tomu hmla a silný vietor, ktorý rýchlo zametal stopy. Zrazu sme sa ocitli pod bivakom Balmenhorn (4167 m.n.m.). „Šťastie v nešťastí!“ poznamenal ktosi. Jano sa ako prvý a najskúsenejší podujal bez batohu vyliezť a natiahnuť lano. Pred nami nám dvaja taliansky turisti dali znamenie, že pre nás štyroch sú tam na prenocovanie posledné miesta. Po vylezení sa Jano vracia dole po batoh. Pod bivakom hľadá útočište ďalšia skupina štyroch talianskych turistov. Aj keď nie je v bivaku už miesto, nepriaznivé počasie ich núti vyliezť a prenocovať.

Pri obchádzaní sa na lane s Talianmi Jano v hmle padá asi z výšky 8 m do trhliny, čím sa stal slávnym. Trhlinu sme pomenovali po ňom – „trhlina Jána Krchnavého“. Našťastie len narazená noha, členok a menšie odreniny jemu, ale aj nám všetkým pripomínajú, že opatrnosti nikdy nie je dosť.

Na ďalší deň ráno už o piatej hodine Taliani spiaci na zemi kričia, že počasie je super. Pomaly a opatrne z bivaku zlaňujeme. Naposledy stúpame do výšok, aby sme si vychutnali jagavú ľadovcovú nádheru Álp. Vzhľadom na Janove poranenie sme sa rozhodli vyjsť len na neďaleký  krásny Ludwigshoehe (4311 m.n.m.). Posledná lanovka zo Salati nám odchádza o 17.15 hod, takže času máme relatívne dosť. José vystupuje ako prvý po vyšliapanom chodníku so značným náskokom pred nami. Zrazu sa na vrchole začal predo mnou strácať v samotných nebesiach. Mysľou mi narýchlo prebehla otázka: „Žeby to čítanie duchovnej literatúry malo takýto dôsledok príchodu do raja už zaživa?“

Cestou stretáme výpravu mladých českých turistov a pomaly schádzame k chate Mantova (3498 m.n.m.). Pekné počasie „drží“, čo potvrdzujú aj mnohé vystupujúce turistické skupinky. Kamenná chata Mantova a jej drevené zádverie nám poslúžili k načerpaniu energie. Konečne na mobiloch nabehol signál a nasledovali odkazy domov, že sme zdraví a v poriadku. Pokračujeme ďalej a unavení sa v myšlienkach tešíme na cestu domov a na stretnutie so svojimi najbližšími.

Pozitívum našej dovolenky v Alpách: Pobyt na ľadovci nám zoštíhlil postavy a opálil vyblednuté kancelárske tváre. Odtučňovaciu kúru najlepšie bolo vidieť u Josého, ktorý zhodil podľa mňa 4 kg.

Negatívum: Žiadne. Naopak, po návrate domov zisťujeme, že tých osem dní nám pomohlo „dobiť baterky“ a s chuťou sa pustiť do bežného života „tam dole“…

Touto cestou ďakujem členom tímu Jozefovi Polomskému (Josému), Ivanovi Snopkovi a Janovi Krchnavému za spoluprácu, za ich profesionálny prístup, za pochopenie a podporu pri prekonávaní prekážok v alpskom prostredí medzi tonami ľadu a snehu, kde sa nálada počasia rýchlo menila, kde sa v ťažkých situáciách dali spoznať ich charaktery a kde ľudskosť má najvyššiu hodnotu.

fotogaléria k článku

Hanka Grigová a kol.