Mont Blanc a Grossglockner 2004

Chata na Goutreri je preplnená. Každý sa snaží zahájiť fázu oddychu pred zajtrajším náročným dňom. Niektorí s chuťou jedia, iní sa bez chuti snažia vysporiadať s nadmorskou výškou a unavene civia pred seba. Všetci však intenzívne do seba vstrebávajú teplo chaty. Som tu už piaty raz, ale v takomto nečase som ešte nevystupoval.

Spolu so mnou je tu Stano a Milan. Stano má za sebou i himalájske výstupy, Milan sa iba zoznamuje s Alpami. Ľudku odradil lejak, ktorý bubnoval celú noc a ani ráno neutíchol. Tak sa rozhodla ostať v campingu, pretože vie, čo to znamená vystupovať v takomto nečase. Máme za sebou ťažký deň. Je 26.august a my sme už šiesty deň na cestách.

Aklimatizáciu na Mont Blanc sme začali v Kalse na južnom úpätí Grossglockneru. Prší, občas leje. Mizerná viditeľnosť a vietor. Hore je to i so snehom. Na Studlhutte 2.801 m prichádzame ako vodníci vyváľaní v záveji. Majú voľné miesta a tak sa rozhodneme prespať. Chata je čistá a útulná, pivo chutné a drahé.

Ráno sa počasie trochu vylepšilo a tak naberieme smer chata Ester Johann 3.454 m. Ideme medzi poslednými v dlhom rade vystupujúcich. Nenáročný ľadovec Kodnitzkees prekonávame naviazaní na lano. Prudké záverečné stúpanie nás vyvádza na skalnatý, zaistený hrebeň končiaci pri chate Ester Johann. Je blízko poludnia a vonku sa úplne vyčasilo. Nádherná viditeľnosť nám umožňuje sledovať množstvo vystupujúcich na vrchol Grossglocknera. Vrchol vo výške 3.797 m je najvyšším a tým i najžiadanejším vrcholom v Rakúsku. Po krátkom oddychu pokračujeme vo výstupe. Najskôr dlhým traverzom prekonávame strmý ľadovcový prah, cez ktorý sa dostaneme na úpätie prudkého ľadového žľabu vedúceho do sedielka pod Malým Glocknerom.

Tu už začíname stretávať prvých z množstva zostupujúcich. Vyhýbať sa im v strmom žľabe nie je vôbec jednoduché, hlavne v miestach, kde chýba možnosť istenia. Zo sedielka na Malý Glockner vedú strmé skalné platne, medzi ktorými je veľa snehu a ľadu po predošlých nevľúdnych dňoch. Čakanie pri vyhýbaní sa zostupujúcim je dlhé a často deprimujúce. Na mnohých badať, že na vrchole nechali mnoho síl a ,,melú z posledného“. So Stanom ideme bez mačiek, čo nám značne urýchľuje výstup. Ľudka s Milanom sa cítia istejšie s mačkami na nohách. I tak sme na vrchole až okolo pol štvrtej. Aby sme sa dokonale aklimatizovali, prespíme na chate.

Nádherné mrazivé ráno Milan využíva na fotografovanie východu slnka. Pomaly sa i my pripravíme na zostup. Keď prídeme na Studlhutte je čas obeda. Trocha povaríme a vypijeme fľašku výborného červeného od naších vyhlásených vinárov Stanka a Mrvu. V pohode zostúpime k autu, trochu posušíme mokré veci, trochu sa okúpeme v ľadovej vode potoka a ešte do zotmenia sa presunieme k Lago di Garda kde prespíme na dôverne známom mieste pri vode.

Chamonix je daždivý a studený. Je 10°C a my prechádzame mestom, aby sme s nádejou zistili predpoveď počasia. Dnes je na Mont Blancu 110 km vietor a zajtra tiež. Medzitým jedna studená fronta a sneženie. Zalezieme do nášho obľúbeného campingu Trois Miages v Saint Gervais. Majitelia campingu Stefan a Sophia sa o nás skvelo postarajú a hneď nám je veselšie. Stanko a Mrva to iba umocnia.

Ráno je napodiv pekné i keď vieme, že to dlho nepotrvá. Predpoveď počasia je v tejto oblasti mimoriadne presná, pretože sú od nej často závislé ľudské životy. Ideme na prechádzku na stráne ležiace oproti masívu Mont Blancu, ktoré sú posiate množstvom pekných vidieckych domov a hotelov s lyžiarskymi vlekmi. Nastúpame asi 700 výškových metrov. Zbierame maliny, lieskové orechy a hríby. Jedným slovom idylka. Milan fotí nádhernú scenériu našej zajtrajšej výstupovej trasy. K večeru sa v priebehu niekoľkých minút obloha zatiahne. Stihneme si ešte zbaliť veci na zajtra a uvariť cestoviny s hríbovou omáčkou. Trochu i pochybujeme, či boli všetky hríby jedlé, ale hlad bol silnejší.

Na stanicu zubačky v Saint Gervais prichádzame prví a chvíľu to vyzerá, že na Mont Blanc sa v ten deň nikto nechystá. Ale predsa sa pred pol ôsmou začnú hrnúť vodcovia so svojimi klientmi. Nakoniec je vláčik takmer plný. Už na konečnej stanici pri ľadovci vo výške skoro 2400 metrov je súvislá mokrá vrstva snehu a stále husto padá mokrý dážď so snehom. Viditeľnosť dosahuje niekoľko metrov. Mlčiaci had zakuklených postáv sa sunie nahor. Na chatu Tete Rouses (Červená hlava) prichádzame okolo pol dvanástej. Stretávame tu našich známych z campingu. Všetci traja sú z Brna a toto je ich druhý pokus o vrchol. Prespali na chate, aby si ušetrili sily. Referujú nám, že včera v ľadovom žľabe na Gouteri padol jeden člen z poľskej skupiny. S pomocou záchrannej helikoptéri prežil.

Všetci čakajú, kedy niekto zostúpi zhora, aby bolo zrejmé, že sa dá prejsť. Konečne okolo jednej schádzajú prví. Už dva dni sa nikomu nepodarilo vystúpiť v tej víchrici na vrchol. Množstvo napadaného snehu nám sťažuje výstup, no uľahčuje prechod kuloáru, trefne nazývaného ,,ruská ruleta“, pre neustále ohrozenie padajúcimi kameňmi. Dozvedáme sa, že vo vlaňajšom horúcom lete bolo padanie skál tak intenzívne, že zakázali výstup na Mont Blanc a ľudí z chaty na Gouteri evakuovali za pomoci vrtulníkov. Napadané množstvo balvanov nad chatou Tete Rouses to iba potvrdzuje.

Asi po štyroch hodinách výstupu po pilieri prichádzame na chatu Gouter, kde vďaka Stefanovi máme zaistené ubytovanie. Na rozdiel od minulosti sa stany môžu stavať iba pri chate Tete Rouses. Bossonský ľadovec nad chatou Gouter je zmenšený natoľko, že by sa tam pomaly ani žiadny stan nezmestil. Aj tak by bolo zložité v tomto vetre stan postaviť.

Ubytovaní sme v objekte vedľa chaty, kde je v dvoch radoch 40 poschodových lôžok. Vo vnútri je 7°C. Hneď zalezieme pod deky a snažíme sa zahriať. Postupne sa miestnosť zaplní ľuďmi rôznych národností. Mám pocit, že prevládajú Japonci. Okolo desiatej chata na chvíľu stíchne. Už po jednej prví nedočkavci vstávajú a za svetla čeloviek začínajú výstupove procedúry. Počuť tlmené hlasy, kovový štrngot želiez, dupot ťažkých topánok. Dohodli sme sa, že vyrazíme až o štvrtej, pretože vieme, že vietor sa utíši až po východe slnka. Keď sa dostaneme na hrebeň nad chatu, naskytne sa nám úchvatný pohľad na ľadovú stenu Domu na Gouteri, posiatu desiatkami svetielok vystupujúcich postáv, ktoré splývajú s oblohou posiatou hviezdami. Stopy pred nami už stihol zaviať silný vietor a tak cestu niekedy pracne hľadáme. Vystraší nás i zopár veľkých trhlín.

K Vallotke prichádzame pred siedmou. Slnko sa pred chvíľou vyhuplo nad obzor a črtá sa pekný deň. Len keby ten vietor utíchol. Strmý svah nad Vallotkou zdolávame chvíľami na kolenách pred silným vetrom. Už stretávame prvých vetrom ošľahaných zostupujúcich, no i ďalších, ktorí to vzdali. Asi 200 metrov pod vrcholom vietor utíchol a na vrchole to už vyzerá prijateľne. Vrchol je tiež poriadne poznačený horúcim vlaňajškom. Na kedysi rozľahlý vrchol sa teraz ledva pomestíme. Všetci sme veľmi šťastný, že sa nám to podarilo a o svoju radosť sa delíme cez telefón so svojimi blízkymi. Zostup je už iba malina i keď trvá takmer do večera.

Účastníci: Ľudka Zábojníková, Stanislav Macek, Milan Ondruš a Jožko Zábojník.

V dobe od 20.8. do 29.8.2004

fotogakéria k článku

Jožko Zábojník