Albánske Alpy

Dám vám jednu otázku – chcel by som ísť do hôr, kde neexistujú turistické chodníky, kde nenájdete žiadne chaty, lanovky, dokonca neexistujú o nich žiadne mapy alebo podrobné informácie. Možno vôbec také hory v 21. storočí navštíviť? Predstavte si, že áno a to dokonca v Európe. V krajine tajomnej, možno sa zdá, že nebezpečnej, no hlavne krásnej. V Albánsku.

Albánsko je jednou z najhornatejších krajín Európy, nájdeme tu množstvo pohorí týčiacich sa do výšky cez 2000m, do ktorých noha turistu ani nevkročila a keď, tak len veľmi vzácne. Najvyšším horským masívom Albánska je pohorie Korab ležiace priamo na nepokojnej hranici s Macedónskom a tým pádom je to pohorie nedostupné, podľa niektorých správ je táto oblasť dokonca zamínovaná. Druhým najvyšším pohorím sú Prokletije, ležiace na severe Albánska pri hraniciach s Čiernou Horou a Kosovom. Albánci ho volajú jednoducho Alpe (Albánske Alpy). Podľa informácií z rôznych zdrojov mala byť táto oblasť bezpečnou, a tak sme sa tam v rámci expedície bánovských turistov „Do krajiny orlov 2003“ vybrali aj my.

Východiskom do Álp je severoalbánske mesto Shkodrë. Vraj je to mesto nebezpečné, mesto banditov. Nám to tak nepripadalo, aj keď samotné mesto nie je veľmi zaujiímavé. Odtiaľ sa potrebujeme dostať do dedinky Theti, ležiacej uprostred hôr a ktorá navyše, je centrom rovnomenného národného parku. Pri zabezpečovaní mikrobusu nám pomáha celá ulica. Konečne je dohodnutá cena, nakladáme si ruksaky a môžeme vyraziť. Pomaly sa po prašnej hrboľatej ceste vymotáme z mesta, zastavujeme však ešte v jednom z pneuservisov, šofér si totiž potrebuje dať do poriadku rezervu. To už začíname tušiť, aká cesta je pred nami. Prvých asi 30 km do mestečka Kopliku ideme po asfaltke. Tu odbočujeme vpravo, ešte pár km je cesta asfaltová, no na okraji údolia schádzame na kamenitú, štrkovú cestu. Každá poriadna lesná cesta u nás je v lepšom stave. A to máme pred sebou ešte okolo 40 km. Mikrobus značky Mercedes za natriasa v rytme cesty a po niekoľkých kilometroch prichádzame do dedinky Boga. Tvoria ju kamenisté domčeky ohradené múrikmi z kameňa, dopĺňame si zásoby pitnej vody z obecného prameňa. Tu sa údolie stáča prudko doprava a hlavne cesta stúpa do sedla vysokého cez 1500 m. Snáď to ten náš Mercedes zvládne. Na jednej zo zákrut sa obchádzame s plne naloženou IFOU, človek len žasne, kam sa to východonemecké auto vyštveralo. Za sedlom sa nám otvára mohutné údolie a cesta sa vinie vysoko v jeho svahu. Smejeme sa, že u nás sa v týchto výškach väčšinou chodí pešo a tu sa vezieme. Cesta postupne klesá, až k hornému koncu údolia, kde leží dedinka Theti. Cesta sem nám trvala asi 4 h! Vrcholky okolitých hôr, žiaľ, nevidno, zakrýva ich totiž oblačnosť. So šoférom sa dohadujeme pomocou slovníka a rúk, aby po nás prišiel o dva dni. O chvíľu je fuč.

Vystúpili sme priamo pri miestnej krčme a obchode zároveň. Okrem „krčmára“ je tu aj miestny policajt, a tak pri poháriku výborného albánskeho koňaku Skanderbeg kujeme plány na zajtra. Ukazuje nám akési sedlo v hrebeni hôr, kam vedie chodník. Asi sa vyberieme tam a potom uvidíme. Keďže tých koňakov bolo viac, večer sme jednoducho upratali stoly a na noc sme sa rozložili na drevenej podlahe krčmy.

Ráno sa zobúdzame do čarovného dňa. Modrá obloha, okolo sa týčia nádherné vápencové štíty, akurát je dosť chladno. Ešte sa uisťujeme, či oblasť, kam chceme ísť, je bezpečná a keď nám to policajt potvrdil, chceme vyraziť. No zastavuje nás Peťo, že zohnal miestneho vodcu, ktorý nás vyvedie na najvyšší vrchol celého pohoria, ktorým sú takmer 2700 m vysoké Jezercë. To by bolo skvelé, vraj sú to asi 4 h výstupu, aj keď v duchu tomu veľmi neverím. Veď uvidíme. Dedo Toma má asi 65 rokov a máme 5 min počkať. O chvíľu naozaj prichádza, na sebe má sako, na pleci prehodenú pušku, v plátenej taške rakiju, cigarety a balíček keksov. Tak teda vyrážame.

Hneď sa dedinkou Theti si oberáme pekné jabĺčka a klesáme až do osady Okoli, ležiacej v hornej časti údolia. Nad ňou prechádzame pásmom sutinovej „rieky“ a stúpame lesom až pod mohutné skalné zrázy záveru údolia. Tu sa napájame na serpentínovite sa vinúci chodník, ktorým rýchlo naberáme výšku. Dedo Toma šliape výborne, takmer za ním nestíhame. Obdivuhodný je hlavne jeho krok, kráča úplne naisto a vôbec sa mu v sutine nešmýka. Okolo rastú nádherne exempláre borovíc a aj výhľady sú s pribúdajúcou výškou čoraz krajšie. Po zhruba dvoch hodinách stúpania prichádzame do sedla s krížom, ktoré sa volá podľa blízko ležiaceho vrcholu Pejë. Dosť tu fúka a je nám zima, aj keď svieti slniečko. Ako sa zdá, dedovi to vôbec nevadí, lebo si zapaľuje cigaretu na tom najveternejšom mieste. Pred nami sa ukázal krásny skalnatý hrebeň strmých vápencových veží. Pýtame sa, či už vidno Jezercë, no dedo iba záporne kýva hlavou. Chodník ďalej mierne klesá až k polovyschnutému jazierku a odtiaľ stúpame nad akúsi náhornú planinu. Všade okolo sa týčia krásne vrchy, zdolanie každého z nich by bol určite zážitok a slovenský prvovýstup. Pod nami vidno akési ruiny buď salašov alebo vojenských barákov, vojaci však už hranicu dávno nestrážia. Sme totiž neďaleko albánsko-čiernohorskej hranice. Dedo Toma opäť oddychuje tam, kde fičí vietor. O chvíľu stretáme dvoch pastierov oviec, ktorých stáda sme videli už skôr. Poznávacím znamením každého albánskeho pastiera je samozrejmé sako a dáždnik v ruke. Pastieri hovoria iba albánsky a po vyslovení slova Jezercë ukazujú kdesi „za roh“ a ukazujú na prstoch 4 h. To už máme za sebou viac než 3 h a zdá sa, že to dnes nestihneme, ani keby sme veľmi chceli. Zdá sa, že aj dedo Toma má dosť, lebo leží v tráve a klepe sa od zimy. Sami na vrchol netrafíme a zdá sa, že jeho zdolanie si necháme niekedy na budúce.

Jednému z pastierov ukazujem všetky okolité štíty a on mi hovorí ich mená. Uvažujeme, na ktorý sa pokúsime vystúpiť. Väčšina z nich patrí do kategórie horolezeckých, sú úplne strmé a vyzerajú nedostupné. Najviac sa nám páči nádherná skalná pyramída Pejë, pastier o nej hovorí „no problem“ a tak skúsime. Dedo Toma s nami nepôjde, počká nás v sedle pri kríži. Prechádzame k úbočiu hory, no zložitý a neprehľadný vápencový terén nám velí stop. Pejë je, žiaľ, vrchol tiež z kategórie horolezeckých. Susedná hora však už vyzerá schodnejšia. Driapeme sa hore úzkym žľabom do akéhosi sedielka a odtiaľ hrebeňom k vrcholu. Prekonávame množstvo výšvihov, no už sme si takmer istí, že sa naň dostaneme. Už niet kam stúpať a stojíme na vrchole Kodra e Kajve, snáď ako prví Slováci v histórii (veď kto iný by sa sem štveral). Výhľad z vrcholu je naozaj fantastický. Celé pohorie je úplne nádherné, okolo sa týčia samé hory a konečne vidíme aj masív Jezercë. Kadiaľ sa však vystupuje na jej vrchol, netušíme. Na sever sa tiahne mohutné údolie, tam už leží Čierna Hora. Vietor sa už celkom utíšil a je celkom príjemne. Robíme zábery na všetky svetové strany, tu by človek minul aj niekoľko filmov. Je však čas vyraziť na spiatočnú cestu. Zostupujeme rovnakou hrebeňovou cestou a schádzame dolu žľabom. Cesta k sedlu s krížom je trochu komplikovaná, našťastie sme tam trafili. Tu by som sa nechcel stratiť, lebo už by ma asi nikdy nikto nenašiel. Pod krížom sedí dedo Toma a čaká nás. Má už iba cigaretky a zdá sa, že mu nič nechýba. Zostup zo sedla sa mi vidí nekonečný, no ešte za svetla prichádzame do osady Okoli. Sme pozvaní do jednej chalúpky na kávu a pohárik rakije. Ľudia sú tu veľmi milí a pohostinní. Ako v každých horách nedotknutých masovým turizmom. „Naša“ krčma nám pripadá ako oáza, kde máme všetko, čo potrebujeme. Jedlo i koňak. Dnes však už nechceme spať na podlahe, ale si na miestnom ihrisku staviame stany na mäkkej tráve. Veď dnes si ten odpočinok zaslúžime.

Branislav Štefánik, Bánovce nad Bebravou