Kurz základov VhT – Hoblík
Keďže som zabudol osloviť niekoho kompetentnejšieho než som ja, tak opäť podávam čitateľom našej stránky a štvrťročníka sumár aktivít, ktoré sa odohrávali pod vrcholom Hoblíka na kurze Z VhT.
Každý kurz začína na žilinskej autobusovej stanici, kde sa stretávajú roduverní, a kde sme očakávali húfy lezbychtivých horalčíkov. Tentokrát došlo k zaujímavej situácii, kedy počet lektorov presahoval počet frekventantov. Naštastie sa tento nepomer upravil na parkovisku pod Hoblíkom. Počasie, tak ako každoročne, bolo na objednávku. Dôverne známe ksichty, prostredie a v neposlednom rade útulné potravinky, kde pred samotným zahájením kurzu absorbujeme vysokoenergetické tekutiny – to, aby sme vládali. Po povinnej prezentácii konštatujeme, že takto má vyzerať ideálny pomer lektor-frekventant. Podľa mojich prepočtov to vyšlo zhruba na 2:1. Takto sa náš rodilý pedagogický talent môže ukázať v plnej kráse a my túto šancu využívame na lúčke zelenej pri informáciách o materiále a všetkom tom haraburdí, ktoré vláčime po gurkách.
Po téme uzlenie uzlov sa štveráme na vrchol Hoblíka, kde v peknom žliabku naťahujeme fixa a všetko, čo má ruky a nohy lezie. Presúvame sa k zlaňovacím stanovištiam a s potešením zisťujeme, že zatiaľ borháky nikto nevyťal tak ako našu feratku. A už to fičí na plné obrátky. Nadol a opäť hore a takto aj niekoľkokrát.Veľkým zážitkom pre nás, vrátane lektorského zboru, bola imitácia pádu Ing. Požárom a vyťahovanie takto „postihnutého“ zo steny. Nuž imitácia bola dokonalá a Maťova noha navrela ako somálske bruško. Na tomto mieste musím vyzdvihnuť jeho obetavosť, odvahu a zmysel pre realitu – bola dokonalá. A takto v pohode nám plynie deň až do okamihu, keď sa začalo skrčmievať a to už pádime za naším "šamanom" Paľkom Tomom a jeho pomocníčkou Staňkou, ktorí chŕlia na nás hrôzu v podobe rizík, úrazov a ďalších „izmov“. Osobne som toho názoru, že keby nebolo doktorov, tak by nebolo ani chorôb. Ľudia by o nich jednoducho nevedeli. Ale tí doktori si tie choroby vymysleli, aby mali z čoho žiť. Toľko moja miniúvaha. Príjemný teplý večer nám dáva zabudnúť na čas, a tak na lúčke zelenej zakladáme ohník – horel asi 4 minúty, nikomu sa nechcelo hľadať drevo. Noc prebieha bez rušivých elementov, dokonca aj Kosťo sa ovláda a nechrápe na celú dolinu.
Ráno som svedkom čohosi nevídaného. Lektorský zbor ako prvý štartuje motory a hajde na skalu čosi poliezť. Musíme isť príkladom, no nie? Zahajujeme „expedíciu ferata“ a frekventanti mašírujú ako mravčeky hore a dolu niekoľkokrát. Záver nášho kurzu opäť patrí “lezbe”, takže, kto má chuť, ten sa štverá. Vždy keď prídem k tomuto miestu, tak mám nutkanie napísať, komu všetkému sme vďační za to, že to zariadil. Keďže sebachvála smrdí, tak asi by malo stačiť, ak ľudia budú spokojní a radi, že opäť prežili nejaké to dobrodružstvo. Ceníme si všetky námety, návrhy a zlepšenia, spätná väzba je dôležitá. Nuž ctení ľudkovia, píšte, faxujte, mailujte a my sa pokúsime čosi vylepšiť a upraviť. (Opováž sa nás kritizovať, ja si Ťa nájdem a potom uvidíš!!!)
Za lektorský zbor Mišino „Komenský“ Frank