Alpamayo (5947m)

Pred zotmením vietor rozfúkal mraky a potom sa nám konečne ukázala naša juhozápadná stena Alpamaya. Je to pojem. Môj prvý dojem a slová zneli: Tak toto mám vyliezť!

Účastníci Slovensko-Českej expedície:
Jozef Opatovský, Roman Husár z Trenčína
Sylvo Kocian, Jozef Jurek z Rožnova p. Radhoštěm


Juhozápadná stena Alpamaya
Alpamayohora vysoká 5 947m. Leží na konci Santa Cruz v pohorí Cordilliera Blanca.
Juhozápadná stena, ktorú sme liezli, je vysoká 600m.

 

 

Termín expedície: 6.6.–11.7.2002
Výstup na Alpamayo: 17.6.2002, 12 dní vrátane aklimatizácie
Čas výstupu v stene: 8 h, zlaňovanie 2 h

Použitý materiál:

  • Duralové kotvy na zlaňáky (80 cm) – 10 ks
  • Laná 8 mm x 60 m (len na zlaňovanie) – 2 ks
  • Expresky – 14 ks
  • Zlaňovacie osmy, 4 ks Valterky, HMS, Jumar
  • Ľadovcové trubky (titan) – 12 ks
  • Slučky (4 krátke, 4 dlhé) – 8 ks
  • Repka – 20 m
  • Prusíky, čelovky, prilby, mačky Grivel G 12, rámovky Raveltik
  • Zbrane: 2 Mosery a Axar s Quazarom s prusíkmi na odsadnutie
  • 2 háky pod chodidlá do steny (nepoužité, nebol čas)

 

HuascaranHuascarannajvyššia hora v Peru vysoká 6768m (južný vrchol). Severný vrchol je o niekoľko metrov nižší. Seizmologicky veľmi činná oblasť, časté otrasy zeme, časté zemetrasenia. Ľadovec Garganta, najnebezpečnejšia časť výstupu, bol v čase nášho výstupu a výstupu rakúskej expedície pred nami, veľmi činný. Časté lavíny a vplyvom otrasov padanie serakov a vytváranie veľkých trhlín.
Po spadnutí lavíny a vytvorení obrovskej trhliny v normálke na Južný vrchol sa táto cesta stala neschodnou. Vybudované 3 výškové tábory. Najvyššie dosiahnuté miesto cca 6000m.


….. konečne druhý výškový tábor vo výške 5400m. Zhodil som z ubolených pliec ten neskutočne ťažký batoh (28kg) a sedel na ňom zasa ja. To máš za to, že si ma tak 8 hod trápil. Stáli tam už štyri stany Nemcov, Francúzov a jedného Chiľana.
Pred zotmením vietor rozfúkal mraky a potom sa nám konečne ukázala naša juhozápadná stena Alpamaya. Je to pojem. Môj prvý dojem a slová zneli: Tak toto mám vyliezť! Nevyslovený rešpekt pred tou stenou ma úplne opantal, ale len na chvíľu. Palaviciniho žľab na Glockneri a Marinelliho východný na Dufoure je proti tomuto prechádzka ružovou záhradou. Je to úžasné a podvedome som hľadal našu „Ferrari route“. Nebol problém ju nájsť, veď som ju pri príprave študoval možno stokrát. Vpravo od nej zasa „French route“. Tá sa už nelezie. Obrovský výlom ľadovca v jej spodnej časti robí túto cestu už 3 roky neleziteľnú.
Áno, je krásna táto hora. Celá obalená v ľade a tvrdom firne. Reči, ktoré predchádzali jej náročnosť a krásu, boli pravdivé. Je neskutočne krásna a som presvedčený o tom, že každý, kto ju vidí na živo zatúži po nej, ako po krásnej žene.

Ťažké mraky nás všetkých štyroch uviedli znova do tvrdej reality. Postaviť stany, navariť večeru a čaj, litre čaju – no a pripraviť sa na výstup. Ráno 4:15, teplota -22°C. V batohu najnutnejšie veci k prežitiu no a na sebe kopec železa, trubiek, slučiek, duralových kotiev, dva lezecké Charlely. Naviazaní na dvoch 8mm lanách a pri čelovkách sme vyrazili. Roman s Jozefom Jurekom pre zdravotné problémy zostali vo dvojke.
Spočiatku bolo všetko v pohode. Neskôr vplyvom výšky, veľkého mrazu a nedostatku kyslíka sme začali so Sylvom omŕzať. Po vylezení kľúčového previsnutého miesta nazývaného Berschud sme sa rozhodli, že vzhľadom na veľký mráz, hroziace omrzliny a hlavne že istením sme boli veľmi pomalí, tak že to ďalej skúsime bez istenia. Verili sme si a to bol základ.

Hlt čaju, stisk rúk a teda sólujeme. Sylvo o 20 m vyššie a ja pod ním. V strede kuloáru to držalo, kúsok vedľa išli hroty cepínov až po rukoväť, takže priestor na lezenie bol 2 m, čo úplne stačilo. Niekde čistý ľad, niekde tvrdý firn. Veľký serak v samotnom závere kuloáru nám visel nad hlavami ako zdvihnutý prst. Spadne – nespadne? Dilema. Nespadol. Päť, šesť záťahov a odsunutie do zbraní. A tak stále dokola. Na štandoch (duralové kotvy), oddych 5 minút. Inak stále na hrotoch. Nebolo v stene miesta ani na pol chodidla. I keď som mal koflachy riadne utiahnuté, achilovky boleli na nevydržanie. Lezenie ako jedna báseň, so všetkým, čo k tomu patrí. S pribúdajúcou výškou sa sklon neustále zvyšoval. Začal na 60°, v strede 70°, predposledné dve dĺžky 80°, no a posledná dĺžka, to bol bonbónik. Úplne kolmé a do previsu. Posledných 20m som liezol, lepšie povedané špekuloval, ako na to. Nakoniec to vyšlo…
Bolo to na hrane, ale niekedy to jednoducho inak ani nejde. Vrchol. Zarazil som 80 cm kotvu až po „krk“ na vrcholku 40×100 cm. Hodili sme do nej istenie. Dojatie nás oboch po obrovskej vynaloženej námahe sa dá skutočne len ťažko opísať. Stálo to zato. Vpravo Cerro Yerupaja (druhý najvyšší vrchol 6634m) a jej povestná a ťažká juhozápadná stena. Za nami Čierne Kordillery a oceán. Vľavo Pisco a Huascaran. Pred nami v diaľke Brazília a Amazonský prales. Začalo sa meniť počasie a bolo po vrcholových výhľadoch. Bolo 12:30 a bol najvyšší čas začať zlaňovať z kotiev, ktoré sme tam pri výstupe osadili. O dve hodiny sme boli z kuloáru už von. Spadla prvá lavína, po nej druhá, tretia. Bolo to o ten povestný chlp, ale vyšlo to. Kuloár je totiž v odpoludňajších hodinách po osvietení slnkom úplne lavinózny.


Severovýchodná stena Alpamaya 
„Alpamayo“ znamená v reči miestnych indiánov, Zablatená rieka. Zvláštny názov pre kopec, ktorý je horolezcami často označovaný ako najkrajší. Majú pravdu, môžem to potvrdiť.

Do odchodu nám zostalo ešte 12 dní. Takže ten Huascaran predsa len skúsime. Na úpätí ľadovca pod južným vrcholom stojí novopostavená chata „Refugio Don Bosco“ vo výške 4700m. Večer pri krbe sme sa zoznámili s troma výbornými chalanmi z USA zo štátu Utah. Tiež mali záujem o Južný vrchol. Spolu so šiestimi Čechmi, ktorí tam tiež zhodou okolností prišli a chceli zlyžovať Severný vrchol Huascaránu, nás bolo spolu trinásť.
Spoločný bivak v druhom výškovom tábore a spoločný výstup až do výšky 6000m v spleti serakov a trhlín k miestu, ktoré sa stalo osudným trom z nás. Obrovský serak (odhadom 150m) sa po zachvení zeme utrhol a v priebehu pár sekúnd zobral život trom Američanom, niektorým z nás radosť zo života v tú chvíľu a niektorým z nás možno i životnú filozofiu natrvalo.
Ťažko sa opisujú pocity pri pohľade, kde obrovská masa ľadu a snehu sa valí dolu svahom a ničí všetko, čo jej stojí v ceste. Pocit radosti a veľkého šťastia nás, čo sme sa z toho dostali sa dá opísať ešte ťažšie.
V priebehu 10 dní si táto hora vybrala krutú daň. Pred nami štyria Rakúšania približne 200m vpravo, taktiež zahynuli v lavíne. Výrok, že šťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, som bol nútený po tomto všetkom mierne povedané troška zmeniť.

Konečne prišiel deň odchodu. Priznám sa, že tentoraz som naň veľmi netrpezlivo čakal.
S odstupom času sem – tam rozmýšľam, že či mi to stálo za to, či to všetko stálo za to odriekanie, za tú obrovskú fyzickú námahu, za tých pár minút strávených na vrchole údajne najkrajšej hory tejto planéty, za to vidieť zomierať priateľov, ktorým sa nedá pomôcť, za to, že človek vidí veľký kus sveta …

Stálo to za to, som presvedčený, že áno, aj keď sú tu veci, s ktorými sa dá len veľmi ťažko zmieriť.
Životná filozofia nás, čo tam chodíme je už raz taká. Iná ani nikdy nebude – nemôže.

Jozef Opatovský

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.