Irán 2002

Hory Iránu tvoria v juhozápadnej Ázii zvláštnu jednotku rozkladajúcu sa medzi horskými systémami Kaukazu a Malej Ázie na západe a veľhorami centrálnej Ázie a Pakistanu na východe. Hlavnými pohoriami sú Elborz na severe, Zagros na juhozápade a Východoiránske pohorie na východe. Stred Iránu tvorí náhorná plošina s púšťami Dasht-e Lút a Dasht-e Kevír.

Pohorie Elborz sa tiahne v dĺžke 800 km pod južným pobrežím Kaspického mora. Najvyššou horou Elborzu a tým aj celého Iránu je sopka Damávand 5671m n.m. Svojou polohou i tvarom pripomína kaukazský Elbrus, má však len jeden vrchol. Impozantný pravidelný kužeľ Damávandu prevyšuje okolité hory o viac ako 1000m. Pri výstupe na vrchol je možno na hrebeni pozorovať dozvuky vulkanickej činnosti v podobe výkvetov síry a sírnych plynov – fumarolov. Táto hora je teda vlastne najvyššou sopkou Ázie.

Do hlavného mesta Iránu – Teheránu prilietame s dvojtýždňovým oneskorením lietadlom spoločnosti KLM. Toto oneskorenie bolo spôsobené problémami s vybavením víz vo Viedni, a tak nakoniec naša päťčlenná skupina pristáva v šestnásťmiliónovej metropole rozloženej na úpätí Elborzu až 19.10.2002. Pristávame okolo polnoci, a tak nevidíme štvortisícové vrcholy vypínajúce sa hneď na severnom okraji mesta. Pri dobrej viditeľnosti je vidieť aj asi sedemdesiat kilometrov vzdialený Damávand, no pohľad naň nám bol tentoraz odopretý. Ročná doba už značne pokročila a nad horami sa kopia ťažké, búrkové mraky.

Teherán je bezpečné mesto. Najväčšie nebezpečenstvo pre turistu hrozí od mestskej dopravy. Tá je neuveriteľne hustá a vozidlá jazdia aj v protismere, takže si človek nemôže dávať pri prechádzaní cez cestu pozor len na jeden smer jazdy. Pravidlá dopravy, ako napríklad stop na červenú, neexistujú. Nebezpečenstvo hrozí aj na chodníkoch, nakoľko motorkári s obľubou jazdia aj po nich. Ďalším úskalím sú otvorené kanály, a teda nejaké uprené pozeranie do výkladov nepripadá do úvahy.
Teherán neoplýva historickými pamätihodnosťami. Oplatí sa tu navštíviť Národné historické múzeum s pamiatkami na Perzskú ríšu a Národné múzeum drahokamov. V ňom sú zhromaždené poklady, ktoré tu nechal pri úteku pred revolúciou Šáh Reza Pahlaví v roku 1979. Toľko drahých kameňov a umeleckých predmetov nimi posádzaných som ešte nikdy pohromade nevidel. Za návštevu ešte stojí komplex Pahlavího palácov v rozsiahlom parku na úpätí hôr a päťdesiatmetrový pamätník na námestí Azadi. Je v tvare obráteného ypsilonu a symbolizuje výročie 2500 rokov založenia Perzskej ríše.

Už za tmy opúšťame Teherán a vyrážame na východ. Diaľnicu po pár kilometroch vystriedajú kľukaté cesty stúpajúce do hôr a my sa po asi 100 km dlhej ceste ocitáme v mestečku Reine v nadmorskej výške asi 2200m. Štyri kilometre od Reine je turistické stredisko Ab-Karm. Je tu postavených niekoľko hotelov a v jednom z nich sa ubytovávame. Každý hotel má vlastné kúpele so sírovou minerálnou vodou, ktorá vyviera z úbočia Damávandu. Cez noc sa neustále zhoršuje počasie. Autom sa dostávame až do výšky 3200m n.m. k malej mešite. Tu prší a fúka silný víchor.

Pohľad na Damávand z 3200m
Niekoľko stovák výškových metrov nad nami sa prevaľujú po úbočí hory ťažké búrkové mračná a zakrývajú nám výhľad na vrchol. Tento deň sme mali vyjsť do výšky 4150m n.m., kde je postavená bivaková chatka a nasledujúci deň sme plánovali útok na vrchol. I keď výstup nie je technicky náročný, v najbližšom čase nemôžeme naň ani len pomyslieť. Keďže na výstup nemáme žiadnu časovú rezervu, čaká nás totiž ešte 5000 km po cestách Iránu, s ťažkým srdcom sa dávame na ústup. Že sme spravili jedinú správnu vec, nás presvedčila hneď nasledujúca noc už na pobreží neďalekého Kaspického mora. Zobúdza nás obrovská búrka spojená s prietržou mračien. Ešte aj doobeda prší ako z krhly a po mestských chodníkoch tečú potoky vody aj s vodopádmi tam, kde bývali schody.

Ráno opúšťame nehostinný sever a cez hlavný hrebeň Elborzu začína naša púť celým Iránom. Pozdĺž hranice s Irakom smerujeme stále na juh k Perzskému zálivu. Tu sa stáčame na východ a cez mestá Širáz a Kermán sa dostávame k nášmu náhradnému cieľu v pohorí Zagros. Je ním jeho druhý najvyšší vrchol Kuh-e Hazar. Jeho nadmorská výška sa neuvádza všade rovnako. V mape je uvedené 4420m, v literatúre 4465m a na Horolezeckej federácii, ktorá má sídlo v Kermáne, nám povedali, že podľa najnovších satelitných meraní má už 4520m. Zagros je najrozsiahlejším pohorím Iránu. Je dlhý 1600 km a jeho šírka sa pohybuje od 150 do 300 km. Voda je tu vzácna a divoké riečiská sa plnia zväčša len na pár dní v roku.
Za Kermánom pokračujeme na pakistanské hranice a po 50 km jazdy odbočujeme do osady Rayen. Tu sa dávame do rozhovoru s miestnym učiteľom, ktorý je zhodou okolností horolezec. Sľubuje nám na druhý deň terénne auto a sprievodcov. Na našu otázku, ako to je s návštevnosťou okolitých hôr, nám povedal, že za rok sem zavíta v priemere okolo dvadsať cudzincov a z toho zhruba asi polovica vystúpi na náš vrchol. Podľa záznamov sme asi prví Slováci v tejto lokalite. Niečo splietal o nejakom Slovincovi, ale pojmy Slovenia a Slovakia sa mu dosť prelínali.

O štvrtej hodine ráno odchádzame predpotopným fordom do hôr. Hodinu a pol sa trasieme na korbe auta bez strechy od zimy a jazda po hlbokých výmoľoch nám tiež nepridáva náladu. Nás štyroch doprevádzajú štyria miestni horolezci. Do hôr sa asi často nedostanú, a tak si z akcie spravili zábavu. Celkove sme im za auto a sprievodcovské služby zaplatili 250 000 Rialov (1 USD = 8000 Rialov).

Ešte za tmy sa zastavujeme približne vo výške 3000 m n.m. v malej dedinke. Okolo nás je pár zemlianok s kamennou strechou, v ktorých žije zopár roľníkov. Maličké políčka obrábajú drevennými pluhmi, do ktorých sa sami zapriahajú. Nás čaká trojhodinový výstup až pod vrcholovú stenu. Ňou vedie priamo na vrchol cesta v rozlámanej vápencovej skale obtiažnosti tri. Vrcholový monolit obliezame zľava a po hodine lezenia stojíme na vrchole.

Zostup nám trval dve hodiny a cestu späť nám ešte spestrili policajti, ktorí si naše auto pomýlili s pašerákmi a zo zálohy nás takpovediac „prepadli“ s namierenými samopalmi. V tejto oblasti sa totiž často pašujú drogy z Pakistanu.

Hory Zagrosu

Naša ďalšia cesta viedla okrajom púští Dasht-e Lút a Dasht-e Kevír cez mestá Yazd, Isfahán a Qom do Teheránu. Krátko pred vjazdom do hlavného mesta sme konečne uvideli v diaľke na obzore zasnežený vrchol Damávandu.

Dňa 6.11.2002, po devätnástich dňoch putovania, pristávame vo Viedni.

Miloš Kuchárek

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.