Himalájske sny Žilinčanov – 22410 metrov

V dňoch 4.-23.apríla 2002 absolvovala štvorica Žilinčanov, Rasťo Hodas, Stano Macek, Maroš Majtán a Miro Nágel, treking v Himalájach. Cieľom cesty bola oblasť Khumbu, konkrétne údolie Imja pod osemtisícovkou Lhotse (8501m). Pre prvú dvojicu to bol prvý „výlet“ do Nepálu, ale pre druhých dvoch už druhá cesta do tejto exotickej krajiny, ktorú sme navštívili pred dvomi rokmi, na jar roku 2000.

Túžba splniť si opäť ďalší zo životných snov nás držala viac ako rok. Ale skôr by som povedal, že Maroš a ja sme sa rozhodli vrátiť na miesta, ktoré sme si zamilovali, už niekoľko mesiacov po prvom návrate z Nepálu. Pred dvomi rokmi som začal písomne rozvíjať denník, ktorý som písal počas trekingu. V písaní som pokračoval aj pri druhej ceste, takže v tomto období vzniká voľné pokračovanie, ktoré by malo vyústiť do vydania snáď aj knižky. Pokiaľ mi budú naklonené všetky múzy. Hlavne ekonomické. Ale vrátim sa k podstate týchto riadkov.

Moje nielen pisateľské aktivity mňa, ale aj Maroša, rýchlo presvedčili o absolvovaní trekingu v Ázii. Tentoraz sme si organizovali cestu sami. Kontakt s nepálskou cestovnou kanceláriou nám priebežne zabezpečovala vedúca prvej výpravy, Janka Hučková z Banskej Bystrice v podobe e-mailovej komunikácie s majiteľom cestovnej kancelárie v Káthmandú, Nirmalom Shresthom, ktorý nám zabezpečoval celý pobyt. Na začiatku sme boli vlastne len dvaja, Maroš a ja. Boli sme rozhodnutí, že treking absolvujeme za každých podmienok, či nás bude desať alebo len dvaja. Však v Himalájach sme videli aj trekárov – jednotlivcov. V rámci príprav na cestu som preštudoval dostatok literatúry, či už športovej, ale aj odbornej, ktorá mi pomohla pri spracovaní plánu cesty. Ako býva zvykom pri takýchto cestách, jeden variant cesty nepostačuje, takže v priebehu roka som vytvoril asi sedem variantov. S pribúdajúcimi týždňami a dňami sa aj plán cesty vykresľoval tak, až uzrel konečnú podobu asi dva týždne pred naším odchodom do Nepálu. Ale ako sa v živote človek neraz presvedčil, aj ten najlepší plán sa s meniacou situáciou neustále vyvíja a mení. Čo obsahovali prípravy na takúto cestu? Napríklad lieky, včasné očkovanie aspoň proti hepatitíde typu A, zháňanie športového materiálu, ale aj vybraných potravín, ktoré mali slúžiť ako spestrenie domácej stravy (sušené ovocie, rôzne iontové nápoje, trvanlivé salámy a syry, apod.). Nuž, a v neposlednom rade aj trochu kondičnej prípravy, ktorú si však udržiaval každý svojím spôsobom. Turistikou, futbalom, tenisom či bicyklovaním.

Nadišiel deň odchodu, 4.apríl. Všetci účastníci cesty sme sa stretli aj s nadmernou batožinou odpoludnia o šestnástej hodine, aby sme sa autom presunuli na viedenské letisko Schwechat. Po vybavení letiskových formalít sme takmer o polnoci odleteli lietadlom spoločnosti Austrian Airlines na východ, smer Nepál. Po osemhodinovom lete sme pristáli o jedenástej dopoludnia, ale už miestneho času, na letisku Tribhuvan v hlavnom meste Káthmandú. Prvý nepríjemný kontakt s novými pomermi v exotickej krajine sme zažili na letisku, kde vybavenie pobytových víz trvalo viac ako dve hodiny!

Začalo porovnávanie s prvým pobytom. Tomu sa nikto neubráni. Pred dvomi rokmi nás vybavili veľmi skoro. Pracovníci Nirmalovej cestovnej kancelárie, na naše prekvapenie so sprievodcom, s ktorým sme mali prežiť takmer tri týždne v kopcoch, Dawom, čakali pred letiskom na parkovisku aj s taxíkom. Počasie bolo slnečné, veľmi teplé, no dusné. Všade okolo letiskovej budovy bolo množstvo ozbrojených vojakov a postavené drôtené zátarasy. Cestou z letiska do hotela sme videli na križovatkách ulíc vrecia s pieskom a opäť vojakov, ktorým hlavne zbraní nebezpečne trčali z guľometných hniezd. Nebol to pekný obraz. Inak nič nenasvedčovalo tomu, že v krajine je mimoriadna situácia. Sprievodca nám vysvetlil, že sú to opatrenia proti teroristom bin Ladína, ale aj miestnym maoistickým teroristom.
Ubytovali sme sa v strede mesta, v časti Thamel, v hoteli Manang. Pekný, štvorposchodový hotel v štýle nepálskej architektúry poskytoval na ich pomery nadštandartdné ubytovanie. Po únavnej ceste nás veľmi osviežila teplá sprcha. Pomysleli sme si, však jej v nasledujúcich dňoch veľa nebude. Tentoraz sme prvú stravu na nepálskej pôde zvolili podstatne inú. Žiadny Dhal bhat či Pakora alebo iné exotické jedlá. Po výdatnom obede v našom obľúbenom „Everest Steak House“, kde sme už tradične skonzumovali nadmernú porciu steakov na rôzne spôsoby, sme ešte v miestnych obchodoch nakúpili potrebné veci na ďalšiu cestu, flísové súpravy, karimatky, plynový varič, apod. Totiž náš pôvodný plán rátal priebežne aj s tromi nocľahmi v stanoch.

Na druhý deň sme vstali do slnečného rána. Čakal nás letecký presun do Lukly (2800m), východiskového miesta trekárov a horolezcov pôsobiacich v oblasti Khumbu. Po lete trvajúcom takmer štyridsať minút v malom lietadle, kde sme okrem trojčlennej posádky leteli len my štyria a jedna americká turistka, sme o jedenástej hodine už sedeli v Lukle, v „Himalaya lodge“. Dawa priviedol trojicu miestnych chlapcov, nosičov. Tí si postupne nabalili našu batožinu a vydali sa dopredu na cestu do miesta našej prvej himalájskej noci, do Phakdingu (2610m). Tu, v Lukle však došlo už k prvej zmene nášho niekoľkokrát doma prepracovaného plánu. Totiž kvôli odletu lietadla do Káthmandú pri spiatočnej ceste, sme boli nútení sa vrátiť do Lukly o deň skôr, čo nám podstatne zmenilo plán cesty.
Po viac ako dvoch hodinách cesty a neustálom klesaní sme dorazili do osady Phakding. Ubytovali sme sa v Star lodgi. Lodge je vlastne stavba podobná horskému penziónu, niekde ich nazývajú dokonca „horskými hotelíkmi“. Samozrejme každá takáto stavba je na rôznej úrovni, čo je zapríčinené majetkovými pomermi majiteľa alebo aj nadmorskou výškou. Ale v niektorých prípadoch aj takmer vo výške 5000 metrov sme našli celkom slušný komfort, ktorý by mali vidieť niektorí majitelia našich rekreačných zariadení.

Ďalší deň sme pokračovali proti dravému toku rieky Dúdh Kosí do známej šerpskej osady Namche Bazar (3440m). Prevýšenie takmer osemsto metrov preverilo fyzické sily každého z nás. Určitým, skôr však nepríjemným zážitkom, bol ďalší, tentoraz osobný kontakt s nepálskymi vojakmi pri prechode jedného z lanových mostov nad dravou riekou. Najprv sme si mysleli, že majú nejaké cvičenie. Až neskôr sme sa dozvedeli, že takto priebežne prečesávajú krajinu a pátrajú po vzbúrených maoistoch, ktorých nemilosrdne likvidujú. Pre nás bol tento moment o to otrasnejší, že všade naokolo bol kľud, na chodníkoch veľa nosičov s jakmi a rôznym materiálom a ešte viac trekárov, čiže podobných turistov ako my. Nechtiac som sa dostal do konfliktu s jedným vojakom, ktorý držal v rukách ľahký guľomet s prstom na spúšti. Chcel som totiž urobiť s kamerou niekoľko záberov na našu skupinku prechádzajúcu po moste, ale zabránil mi v tom dôraznou gestikuláciou a kričaním: „No, no, no camera!“. Nuž, radšej som ustúpil a kameru schoval.

Po aklimatizačnom dni v Namche Bazar a návšteve osady Khumjung (3780m), kde je škola, ktorú založil prvý premožiteľ Mount Everestu Sir Edmund Hillary, a osady Khunde (3840m) s jedinou nemocnicou v celej oblasti Khumbu, sme pokračovali ďalší deň cez osadu Tengboche (3867m) s prekrásnym budhistickým kláštorom, ďalej vyššie. Nad našimi hlavami sa hrdo týčili šesťtisícovky Thamserku (6608m) a Kangtega (6685m), kopce, ktoré pre Maroša a mňa už boli „starými známymi“ z tunajšieho pobytu pred dvomi rokmi. Naviac dostali sme sa do blízkeho kontaktu s himalájskym Matterhornom, Ama Dablamom (6856m). Tento dvojvrcholový takmer sedemtisícový obor vytváral pre nás niekoľko dní fantastickú prírodnú scenériu. Z osady Tengboche, ktorú do rána zasypala asi dvadsať centimetrová vrstva čerstvého snehu (aký paradox, aj pred dvomi rokmi tu napadol sneh), sme sa cez osadu Dingboche (4410m) dostali za dva dni do poslednej osady v údolí Imja, Chukhung (4730m). Ďalej bola už len voľná príroda bez možnosti ubytovania v lodgiách. Z tohto miesta je možné cez Base Camp vystúpiť na šesťtisícovku Imja Tse (6189 m), ktorá je známejšia ako Island Peak. V osade Chukhung sme si vytvorili svoju oázu oddychu pred výstupom na jeden z našich cieľov, Chukhung Ri (5550 m). Mal to byť aklimatizačný výstup. Odpoludnia sme sa zoznámili s manželkou majiteľa lodge prostredníctvom budhistického modliaceho mlynčeka, s pomocou ktorého sme sa „modlili“ k úspechu našej akcie a k počasiu.

Ráno pred šiestou, za mrazivého počasia, bolo asi -50°C, ale s nádejou slnečného svitu, sme stúpali hore strmým chodníkom. Postupne sme zdolávali jednotlivé výškové hranice, až sme po necelej hodine stáli na hranici päťtisíc metrov. Niekde vysoko nad nami sa týčil náš vrchol.
Asi o dvesto výškových metrov sme s úžasom zistili, že nemierime priamo na vrchol, ale najprv do sedla Chukhung La (5480m), ktoré rozdeľuje celý hrebeň na dva samostatné vrcholy, Chukhung Ri (5545m) a Chukhung (5845m). Za veterného, ale už pekného počasia, sme zdolávali posledné metre, aby sme konečne stáli v sedle. Za chrbátom sme mali Ama Dablam, pred nami vysoká hradba Nuptse (7868m) a Lhotse (8501m). Náš vrchol kopca, Chukhung, čnel na úpätí spomínaných vrchov ako malý trpaslík. Veď čože je to necelých šesť tisíc metrov proti tým sedem a osemtisí-covkám. Po krátkej prestávke s občerstvením, ktoré tvorila šálka čaju a čokoláda, sme pokračovali k nášmu pôvodnému cieľu – Chukhung Ri. Asi po desiatich minútach chôdze sme stáli na vrchole. Ani jeden z nás štyroch nebol takto vysoko, veď Gokyo Peak, kde sme boli predvlani bol o 170 metrov nižšie. Na vrcholových skalách sedeli ďalší štyria trekári, ktorí boli takisto ako my unesení krásnou prírodou. Nasledovali povinné vrcholové fotografie, rozhľady po okolí, zábery s kamerou. Čas rýchlo plynul a museli sme sa vrátiť späť do sedla, aby sme sa pokúsili zdolať ešte o tristo metrov vyšší Chukhung. Priznám sa, že už v sedle sme toho mali dosť.
K útoku na kopec zavelil Stano, ktorý sa vydal na ďalšiu cestu ako prvý, za ním Rasťo, potom ja a napokon Maroš. Postupovali sme každý svojim tempom. Väčšinou pomalšie, pretože výška už čiastočne robila problémy s dýchaním. Každých dvadsať – tridsať krokov sme krátko odpočívali, pretože pľúca sa len postupne vyrovnávali s nadmorskou výškou.
V diaľke sme uvideli skalnato-snehovú pyramídu osemtisícovky Makalu (8463m). Vynorili sa mi spomienky na medzinárodnú horolezeckú výpravu vedenú Poliakom Piotrom Pustelnikom, v ktorej sú aj naši horolezci Martin Gablík, Vladimír Štrba a Peter Frankovič, s ktorými sme sa stretli asi pred týždňom v Namche Bazar. Vracali sa z aklimatizačného výstupu na Island Peak do Lukly, aby odtiaľ odleteli vrtuľníkom do Base Camp Makalu. Po 26 rokoch, kedy zdolal Milan Kriššák ako prvý Slovák túto piatu horu sveta, sa chcela táto trojica pokúsiť o niečo podobné. Začiatkom mája však prišla z Lukly nepríjemná správa, ktorá oznamovala, že pri bivakovaní v sedielku Makalu La, vo výške 7200 m, zahynul americký člen výpravy Raymond Caughron. Možno aj s ním sme sa v Namche v jedálni lodge stretli. Našli ho traja poľskí členovia výpravy, ktorí ho na tom istom mieste pochovali. Bohužiaľ, aj takúto daň si vyberá niekedy nemilosrdná tvár Himalájí. Pri presune do Base Campu inej poľskej výpravy prepadlo ozbrojené komando maoistov a prepad sa našťastie skončil „len“ finančným vykúpením.

Takže tie vojenské akcie v horách mali svoje opodstatnenie. 16.mája vystúpil na vrchol Makalu vedúci výpravy Piotr Pustelnik a asi hodinu a pol po ňom aj Martin Gablík s Portugalčanom Gonzalom Velezom. Pobyt v Nepále ukončili koncom mája. Perličkou tých dní bol výstup 54 horolezcov na Mount Everest. Medzi nimi bol vnuk Norgaya Tenzinga, jedného z prvých dvoch ľudí na Evereste v roku 1953. Pôvodne plánované stretnutie potomkov prvého družstva na najvyššej hore sveta nevyšlo, pretože syn Edmunda Hillaryho, Peter, sa ešte len pripravoval na výstup. Vo veľkej skupine bol aj Šerpa Apa, ktorý stál na tejto osemtisícovke už dvanásťkrát.

Na vrchol sme prichádzali postupne v poradí, ako sme zo sedla vyšli. Fúkal vietor, bolo chladno a naviac sa v mrakoch schovali všetky kopce. Sedemtisícovku Nuptse a osemtisícovky Lhotse a Lhotse Shar sme mali na dosah ruky. Výhľady do okolia sa kvôli mrakom obmedzili len na nižšie položené doliny s ľadovcami Nuptse Glacier a Lhotse Glacier. Najprv Stano a neskôr Rasťo sa vydali na cestu späť. Maroš a ja sme ešte len pokračovali hore. Urobili sme vrcholové zábery a takisto o niekoľko minút schádzali dole. Strmé zrázy s dvesto až tristometrovými priepasťami okolo nás sme s rešpektom prekonávali. Vietor silnel a tak sme si vydýchli, keď sme stáli v sedle. Ale ešte nás čakalo asi osemsto zostupových metrov. V hustej hmle a mrakoch sme chodníkom vedúcim už väčšinou v prachu dorazili šťastne do osady. Po odpočinkovom dni, ktorý sme strávili úplným relaxom a naviac oslavou Marošových narodenín, nás ďalší deň čakal tvrdý oriešok. Absolvovanie ďalšej päťtisícovky, Kongma Tse (5820m).

Vstali sme do krásneho rána. No pre mňa ráno nebolo vôbec príjemné. Už noc naznačovala, že sa so mnou niečo deje. Silný kašeľ, návaly tlaku do hlavy a celková slabosť spôsobili, že som bol prinútený na návrat a zvoliť náhradnú trasu z dôvodu zostupu do nižšej výšky. Až neskôr som si uvedomil, že odpočinkový deň strávený na páliacom slnku bez pokrývky hlavy, mi zrejme spôsobil menší úpal. A naviac som dostal zápal priedušiek. Chlapci sa chystali na cestu hore a ja naopak dole. Rozdelili sme sa do dvoch skupín. Dvaja nosiči a ja do osady Pheriche (4200m) a chlapci s nosičom a sprievodcom Dawom do kopcov. Na rozlúčku a pamiatku s Chukhungom sme od majiteľa lodge dostali biele budhistické šály – khatagy.
Dvojhodinová cesta bola pre mňa utrpením, pretože priedušky trpeli a naviac ma dráždil silný kašeľ. Priebežným dopĺňaním horúceho čaju som sa po dvoch hodinách dostal do ďalšej doliny, pod ľadovec Khumbu, do osady Pheriche. Tu sa naše skupinky mali opäť na druhý deň stretnúť. Odpoludnie som strávil pitím čaju a v spacom vaku. Nosiči išli oproti celej skupinke do osady Lobuche. Zostal som sám v lodgi. Nebol tam ani jeden turista.

Ďalší deň ráno mi bolo lepšie, a tak som majiteľovi lodge oznámil, že idem na prechádzku k jazeru Chola Tsho, teda vyššie asi dvesto výškových metrov. Keď som však z diaľky videl zamrznuté jazero, tak som zmenil svoj plán a vydal sa smerom pod sedlo Kongma La, odkiaľ mala prísť naša skupina. Bol som pod sedlom vo výške asi 4800m, kde už značne fúkal vietor, ale chlapcov som nikde nevidel. Urobil som s fotoaparátmi niekoľko záberov a takisto kamera mala dosť práce.
Bolo nádherné, ale veterné počasie, no okolo obeda sa začali hromadiť mraky. Bol som na úrovni čelnej morény, kde v tých miestach ľadovec Khumbu končí.
Z tohto ľadovca, z Base Campu, začínajú horolezci podnikať cesty na Everest. Len dva dni chôdze ma delili od nášho ďalšieho cieľa, vyhliadkového kopca Kala Pattar (5545m), no tentoraz to nešlo. Mali sme na jeho zdolanie už málo času. Nakoľko som aj s pomocou ďalekohľadu nikoho z kamarátov nevidel, vydal som sa na cestu späť. Po dvoch hodinách chôdze som sa vrátil do Pheriche, kde sme sa všetci opäť stretli. Chlapci už sedeli pred lodgou a popíjali pivo. Privítali sme sa, ale na rozdiel od nich, ja som sa nalieval horúcim zázvorovým čajom. Večer sme strávili v spoločnosti domácich. Oslavovali nepálsky Nový rok, rok 2059. Ponúkli nás Everest whisky, na oplátku my ich našou slivovicou.

Až pri večeri som sa dozvedel, že chlapci nedodržali pôvodný plán a svoj výstup na ďalšiu päťtisícovku zmenili. Totiž pri odchode z Chukhungu prešli okolo výškového tábora (High camp) na východnej strane Kongma Tse, kde mali pôvodne bivakovať. Nakoľko však mali dosť času, tak sa vydali do sedla Kongma La.
Trojica trekárov doplnená Dawom a jedným nosičom postupovala strmým chodníkom. Aký je zradný a klamlivý terén sa presvedčili na mieste, keď cestu na vrchol museli vzdať a pokračovať do sedla. Nepríjemný topiaci sa sneh a padajúce skaly im často znepríjemňovali cestu. V sedle, vo výške 5535m, sa veľmi nezdržali, urobili niekoľko snímkov a pokračovali dole žľabom, kde ich prekvapila kamenná lavína. Našťastie lietajúce kamene nikoho nezasiahli. Pri zostupe sa rozdelili na dve skupinky. Rasťo so Stanom a nosičom vpredu a za nimi Maroš a Dawa.
Bol už podvečer, keď sa dostali na ľadovec Khumbu, ktorý bolo nutné prekonať. Neustále pracujúci ľad pod každým krokom praskal, ale Dawa je skúsený sprievodca a celú skupinu bez problémov dostal z nepríjemného terénu. Z diaľky bolo vidno osadu Lobuche (4790m), poslednú väčšiu osadu v doline Khumbu.

Ráno sme zostupovali dole chodníkom cez Pangboche (3820 m), kde sme navštívili krásn budhistický kláštor. Po fotografickom zdokumentovaní a ďalšom strmom stúpaní a vzápätí klesaní v silnom vetre a mrakoch, viditeľnosť bola sotva dvadsať metrov, sme sa dostali do osady Phortse a po ďalšom klesaní po strmom kopci sme sa ocitli pri rieke Dúdh Kosí, v osade Phortse Tenga (3520m). V tejto osade sme chceli prenocovať. Za celý deň chôdze sme boli dosť unavení, no rýchlo nás prebrala skutočnosť, že miesta pre nocľah boli obsadené a my sme museli stúpať od rieky ďalších viac ako štyristo výškových metrov do sedla Mong La (3960m), kde sme prišli okolo piatej popoludní.
V lodgi bolo chladno, v jedálni veľa dymu, a tak sme si hneď po príchode v izbe varili instantné polievky. Perličkou pre nás bola konzumácia týchto polievok. Veď v priebehu asi pol hodiny sme ich každý zjedli po štyri.

Chladná noc dokonale preverila naše spacie vaky, obstáli. Na druhý deň sme skoro ráno vyšli na ďalšiu trasu, tentoraz oddychovú, pretože nás čakali len tri hodiny chôdze do Namche Bazar. Po ceste sme sa zastavili v osade Sanasa, kde sme na miestnom bazáre nakúpili upomienkové predmety, typické domáce výrobky tibetského pôvodu, náhrdelníky, rôzne sošky Budhu.
Úsmev na tvári aj dnes vyvoláva spomienka na zjednávanie cien, hlavne Rasťo hral v tejto oblasti prím, a to neovládal angličtinu. V Namche Bazar sme sa najviac potešili horúcej sprche. Veď niekoľko dní sme boli bez hygieny. „Hot shower“ nás povzbudila do ďalších dní. Cez osadu Phakding, v ktorej sme nadviazali veľmi dobrý konatkt so skupinou francúzskych trekárov v podobe večernej speváckej súťaže, štyria Slováci a asi dvadsať Francúzov, sme pokračovali na druhý deň do Lukly.
Mimochodom, náš spevácky repertoár, slovenské ľudovky a české trampské hity, zakončil veľmi úspešne sólovým výstupom Rasťo, keď spustil áriu z opery Rigoletto. Francúzi žasli. Ktovie, ako by tam dopadol Pavarotti?

Odlet lietadla z Lukly do Káthmandú sme mali potvrdený na 21.apríla. V určený deň sme však na letisku čakali viac ako dve hodiny a lietadlo nepriletelo. Veľmi nervózni sme sa napokon dočkali a s takmer trojhodinovým meškaním sme odleteli. Na letisku v Káthmandú, ale aj v meste nás čakalo nemilé prekvapenie, keď všade okolo nás bolo ešte viac ozbrojených vojakov ako pri našom prílete z Európy. Cestou do hotela sme sa dozvedeli, že opäť v Nepále vyčíňali maoistickí teroristi.
Všade panoval nepokoj. Náš pobyt v hlavnom meste sme obmedzili na čo najkratší možný čas. Okrem návštevy reštaurácie a niekoľkých obchodov sme celý čas strávili v hoteli. Šokovaní sme však boli po informácii, že večer a v noci bol vydaný zákaz vychádzania z hotela.
Odchod na letisko a s ním spojený odlet do Európy bol ohrozený. Nervózne sme ráno čakali, ako dopadne vydanie mimoriadneho povolenia na náš odvoz taxíkom na letisko. O deviatej sme sa konečne dočkali. Auto označené veľkým nápisom „Tourists“ nás viezlo na letisko.
Cesta však pripomínala vojnový film. Ulice boli prázdne, premávka zastavená. Inokedy mesto plné života, trúbiacich automobilov, motocyklov, teraz niekoľko rikší a len chodci. Ale každých snáď päťdesiat až sto metrov boli rozostavaní ozbrojení vojaci so samopalmi a guľometmi. Počas cesty nás vojenské hliadky každú chvíľu zastavovali. Našťastie sme asi vyzerali dôveryhodne, takže nás pustili ďalej. Po vybavení letiskových formalít sme o dvanástej hodine miestneho času odleteli z Nepálu do Viedne s medzipristátím v Naí Dillí v Indii.

Tri týždne strávené v exotickej ázijskej krajine, v najvyššom pohorí sveta – Himalájach, dokonale preverili naše fyzické, no tentoraz hlavne psychické schopnosti. Splnil sa nám ďalší sen. Až po príchode domov sme sa dozvedeli správy o nepokojoch v Nepále, o ktorých na rozdiel od Nepálu, sa často písalo a hovorilo v novinách a televízii. My, nakoľko sme boli v horách, sme prakticky o ničom nevedeli. A to bolo dobre.

A čo znamenalo číslo 22410 metrov v úvode článku? Nuž, úspešne zdolať dva kopce a dve sedlá vysoko nad päťtisíc metrov bol veľký zážitok. Súčet nadmorských výšok tvorí udané číslo. Podarilo sa to, a tak náš úspech určite nezatienili občasné problémy s dychom, ktoré sú tu bežné, či moja menšia choroba.
Moje poznámky vo forme denníka, sa stali námetom pre cesty niektorých ľudí. Myslím si, že aj Jožko Zábojník pri plánovaní treku svojej skupiny na jeseň 2001 využil moje postrehy alebo zážitky z cesty.
Už v prvých dňoch pobytu doma som dostal od známych otázku: „Bol si v Himalájach už dva razy, chcel by si ešte niekedy navštíviť Nepál?“.
Na túto otázku mám len jednu odpoveď, v ktorej by som citoval slová Sira Edmunda Hilarryho:

„… Nádherné hory sa stále dotýkajú nebies a prostí ľudia sú tu stále pohostinní.
Uvažovať prakticky, správať sa k miestnym ľuďom s náležitou úctou,
to všetko ti prináša povzbudivé zážitky, užitočné skúsenosti a opustíš Nepál s presvedčením,
že sa tam určite skoro vrátiš …“
,

čiže určite by som tam išiel, bolo by to tretíkrát, a to sa hovorí do tretice všetko najlepšie!“.
Dovidenia niekedy v Himalájach! Namaste!

Káthmandú – Žilina, máj 2002

Miro Nágel

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.