Ni chi le ma? Už si jedol?
Toto je jeden z pozdravov, ktorý v Číne nahrádza pozdrav Ahoj. Ukazuje však na jedno, ako je strava veľmi dôležitá u týchto národov, ktorých množstvo sa počíta na miliardy. Ako sa teda stravuje Ázia a najmä tá časť, ktorá žije vysoko v najvyšších horách sveta.
Môj prvý kontakt z Tibeťanmi bol počas expedície na Shisha Pangmu v roku 1994. Išiel som s Evkou Bohmovou prekrásnym údolím blízko dedinky Nialam na jednu z prvých aklimatizačných túr. Naraz sa pred nami objavila skupinka zberačov raždia. Vyzerali dosť divoko na náš pricivilizovaný pohľad, ale už sa nedalo cúvnuť, zbadali nás a zvedavo prerušili prácu.
Keď sme došli k ich ohnisku, všetci už boli zhromaždení okolo a celkom priateľsky sa usmievali. To nám dodalo guráž a prisadli sme k nim. Najstarší tibeťan pred nás postavil nie celkom čisté šálky na nalial do nich vriaci čaj. To v nás zlomilo všetky obavy a dali sme sa do debaty. Naraz sa nás ten milý dedulo opýtal, či si nedáme campu. Tibetskú kašu z mletého jačmeňa. Samozrejme sme nemali ani tušenie, čo nás čaká, ale skôr obava, ako hlad nás prinútili prikývnuť. Pred nami sa objavila myštička s hnedavým práškom nie príliš valnej chuti. Vrchol nás však ešte len čakal. Dedko si naraz spomenul, či si to nechceme ochutiť jačím maslom. Samozrejme sme opäť prikývli. Starý tibeťan načrel so sáčku, ktorý mal pripevnený na boku a každému z nás kydol do misky žltavú páchnucu hmotu, plnú čiernych chlpov. So zapretím sme vypili túto žbrndu a s trasúcimi sa žalúdkami sme namierili do doliny. Plní očakávania črevnej prehánky sme došli do dediny. Nič sa však nestalo, len pred očami mám stále krásne uprimné tváre zberačov raždia.
Druhý príbeh sa udial keď som sa stretol so svojím tibetským pokrvným bratom prvý raz. Bol to jeden z pohoničov jakov. Z kmeňa Kampa, pretože vlasy mu zdobila krásna červená vlnená niť vpradená do jeho dlhých vlasov, otočených okolo hlavy.
Hneď sme si nejako padli do oka. Už si nepamätám presne, ako k tomu došlo, ale počas jednej vynášky do predsunutého Base campu sme išli spolu hodný kus cesty. On popiskoval na jaky a ja som fučal s batohom na chrbte. Prišla doba oddychu. Sadli sme si vedľa seba, ako starí priatelia a ja som ho ponúkol nejakým naším jedlom. Privoňal k nemu a potom sa odvrátil. Vopchal ruku do vrecka, čo mal na zadku a vytiahol odtiaľ kus soleného baranieho stehna a tento si odrezal. Ten kúsok si vopchal do úst a začal ho žuť. Bez slova odrezal ďalší pásik a podal mi ho. Mäso sa zdalo celkom dobré a tak som si chcel odhryznúť. Mäso, však bolo surové a v ústach sa mi šírila chuť baranieho loja. Vďaka pokrvný brat za toto sústo, ktoré síce nebolo k jedlu, ale určite znamenalo nepomerne viacej ako obyčajné jedlo.
Posledný príbeh, ktorý sa mi s jedlom vynára bol počas pochodu z Lukly do Jiri, pri návrate z výstupu na Mera Peak. Pretože sme boli pod tlakom času, museli sme túto trasu prejsť za štyri dni a tak sa tento rozprávkový trek premenil pre nás na pretek z časom, kedy sme šliapali od včasného rána až do tmy. Večer, kedy sme už nemali ani síl sme sa vždy tešili na misu pariacich sa zemiakov, uvarených v šupke.
V týchto miestach neputuje toľko turistov, ako v ostatných preplnených trekových cestách. Výber jedla bol teda poväčšine veľmi prostý. Varené zemiaky, campa alebo dal bhat. Stále mám pred očami atmosféru tých večerov. Blikajúca sviečka. Misa pariacich sa zemiakov a okolo svorne sedí niekoľko na smrť unavených chlapov. Biely horolezci a ich nepálsky kamaráti. A keď posledný zemiak zmizol z misy, než by si napočítal päť, všetci sme už spali na jednej kope.
Viem, že jedlo v horách je jedna z najdôležitejších súčastí výstupu a venuje sa mu obrovská dôležitosť v príprave aj počas samotnej expedície. Ale jedlo je aj chvíľa, kedy má človek čas sa porozprávať s druhým, má možnosť mu povedať, ako dobre mu padlo posedieť si spolu pri šálke čaju. A tak, keď sa budete tárať niekde v horách, nielen Ázie, nájdite so chvíľu na spoločné jedlo s kamarátmi, na dve tri sústa s domorodým dedkom. Uvidíte, že aj jednoduchá campa sa v tej chvíli zmení na kráľovský pokrm a bude mať chuť, ktorú by ste nevymenili ani za najvyberanejšie jedlá svetovej kuchyne.
Peter Čaplický