Expedícia "Aljaška"

V dňoch 18.5.-20.6.2000 sa uskutočnila expedícia do najsevernejších častí Ameriky s cieľom vystúpiť na najvyšší vrchol Severnej Ameriky – Mt.McKinley 6194m n.m.

Mt.McKinley sa nachádza blízko Severného polárneho kruhu. Teploty sa bežne pohybujú okolo –35°C, počasie je nestále so silnými víchricami. Niekedy trvá týždne než sa nepohoda upokojí a dá sa postupovať ďalej. Množstvo kyslíka zodpovedá nadmorskej výške 7000-7500m n.m napríklad v Himalájach. Je to spôsobené tým, že vrstva atmosféry sa od rovníka k pólom stáva tenšou. Tieto podmienky robia z Mt.McKinley jednu z klimaticky najtvrdších hôr sveta.

Po mesiacoch plánovania a príprav sa nakoniec vytvorila skupina v zložení Miloš Kuchárek z Malaciek, Jaroslav Musil a Martin Fic z Prostějova. S Jarom a Martinom sme si dohodli stretnutie až v najväčšom meste Aljašky – Anchorage.

18.5. o siedmej hodine ráno odlietam z Viedne cez Amsterdam do Minneapolis spoločnosťou KLM. Odtiaľ spoločnosťou North-West do Anchorage, kde som hodinu pred polnocou. S váhou batožiny som nemal žiadne problémy. Mohol som so sebou brať dve batožiny s celkovou hmotnosťou 32kg a príručnú batožinu do 10kg, teda celkove 42kg.

Nasledujúci deň venujeme poznávaniu mesta a dopĺňaniu materiálu a potravín. Horolezecké obchody sú tu perfektne vybavené. Dá sa v nich kúpiť veľa vecí, ktoré som na Slovensku, Čechách a Rakúsku naháňal bezvýsledne alebo s problémami a dokonca za drahšie peniaze.

20.5. nasadáme do mikrobusu, ktorý sme si objednali v miestnej CK a vyrážame do 160km vzdialenej Talkeetny. Premáva sem aj vlak, ale je podstatne drahší. Tu sa ešte musíme zaregistrovať na Rangers Station, kde doplácame $125 na osobu ako poplatok za výstup. $25 sme zaplatili už skôr pri podaní prihlášky na povolenie expedície. Po vybavení formalít ideme na letisko, kde si zabezpečujeme let do základného tábora do výšky 22OOm n.m. Cena letu je na osobu $270. Na letisku sa dajú zohnať lyže alebo snežnice a v ZT dostanú účastníci umelohmotné sane na ťahanie nákladu. Dá sa tu kúpiť aj benzín do variča.

Posledné dni bolo zlé počasie a tak ne letisku čakajú niektoré výpravy na odlet už 2 dni. My sme mali šťastie. Poobede sa rapídne zlepšuje počasie a tak sú všetky lietadlá v permanencii. O ôsmej hodine večer sa prehupneme cez posledné sedlo, spravíme ostrú zákrutu okolo skalnej steny a ocitáme sa v ríši snehu a ľadu. So štvormiestnym lietadielkom pristávame na ľadovci pri základnom tábore.

Na druhý deň ráno si každý balí svoj 45 kilogramový náklad na sane, zvyšok si dávame na chrbát a vyrážame po ľadovci Kahiltna. Sklon ľadovca sa spolu s počasím stále zhoršuje. Nakoniec sme na deň zostali uväznení asi 3100m n.m. kvôli množstvám snehu, čo stále padal z oblohy. Postup sa spomalil aj kvôli trhlinám, ktorých tu je neúrekom a teraz zmizli pod novým snehom.

23.5. na tretí deň výstupu prichádzame do väčšieho tábora „Camp“ v nadmorskej výške 3350m.
Nad týmto táborom nás čaká priestup ľadopádom s množstvom trhlín. Tento úsek má názov „Motorcycle Hill“. Tu by nás sane zbytočne zdržiavali a preto sa rozhodujeme pre dve vynášky do tábora „Basin“ do 4330m n.m. s tým, že si robíme medzisklad potravín na spiatočnú cestu v tábore „Camp“.
Nad ľadopádom nás čakajú nepríjemné ľadové svahy, ktorými sa dostávame na ľavé úbočie hrebeňa. Ním pokračujeme nad údolím až prechádzame na južnú stranu hory. Je tu obrovská expozícia a silný vietor. Toto miesto má priliehavý názov „Windy Corner“. Musíme si dávať veľký pozor, aby nás nesfúklo do priepasti.
Ďalej prechádzame cez pásmo trhlín, z ktorých posledná je taká veľká, že by sa tam zmestila aj menšia dedina. Konečne sa sklon zmierňuje a my prichádzame do tábora „Basin“, ktorý je na veľkej plošine. Je tu stále stanovisko lekára a rangerov. Pristáva tu aj helikoptéra. Zhadzujeme náklad a vraciame sa späť pre druhú vynášku. Jediná výhoda pohybu na tejto hore je, že je tu 24 hodín svetlo a nemusíte sa báť, že vás pri výstupe alebo zostupe zastihne tma.

Dňa 25.5. večer stojí v „Basine“ náš tábor so všetkými potrebnými vecami. Dávame si tu na odpočinok a aklimatizáciu dva dni. Odtiaľto sa vlastne začína samotné lezenie. V pláne máme liezť cestu s názvom „West Buttres Route“.

Liezť začíname 28.5. skoro ráno. Čaká nás strmý asi 600 metrov vysoký žľab, ktorý ústi na hrebeň. Toto miesto sa nazýva Headwall. Včera žľabom spadla lavína a tak ním chceme prestúpiť skôr, než doň zasvieti slnko. V hornej tretine je žľab silne zaľadnený a sú tu natiahnuté fixné laná.
Po výstupe žľabom pokračujeme priamo po ostrí hrebeňa. Tu sa striedajú skalné výšvihy so snehovoľadovými a treba si dávať kvôli silnému vetru pozor na pád. Hrebeň nakoniec vyúsťuje na veľké plató, kde stojí tábor „High Camp“ vo výške 5240m n.m. V tábore sa snažíme navariť čo najviac tekutín. Potrebujeme zásoby aj na zajtrajší výstup. Darí sa nám to len s ťažkosťami, lebo benzínový varič začína štrajkovať a plynový už v tejto výške a zime nemá dobrý výkon.
Ráno je jasno. O pol desiatej začíname vystupovať. Cez plató za táborom sa dostávame ku skalnému výšvihu. Po jeho vylezení traverzujeme dlhé, strmé a miestami zľadovatelé úbočie. Lezieme zatiaľ v tieni až do sedla Denali Pass. Tu sa konečne dostávame na slnko, ale zároveň sa do nás oprel silný vietor a ten nás sprevádzal celou cestou na vrchol a späť. Stúpame ďalej snehovými a ľadovými svahmi. Konečne vidíme náš vrchol, ale nie a nie sa k nemu priblížiť. Nakoniec prichádzame pod strmý výšvih, po ktorého vylezení pokračujeme ďalej po vrcholovom hrebeni ostrom ako britva. Je taký úzky, že sa naň zmestí naraz len jedna topánka. Okolo sú tisícmetrové zrázy.
Na vrchole vejú modlitebné práporky z Himalájí. Silný vietor na nás vrhá snehové zástavy, ktoré sťažujú fotografovanie. Dlho sa tu nezdržujeme. Aj za tú chvíľu stačil Jaro omrznúť v tvári a mne omrzli tri prsty na ľavej ruke. O siedmej hodine večer sme v tábore „High Camp“.

Zostup do základného tábora k lietadlám nám trval dva dni. Prvý deň sme sa dostali do tábora „Camp“. Druhý deň (31.5.) začíname zostupovať až o štvrtej hodine poobede. V „Campe“ sme mali uložené zásoby potravín a hlavne plynu, s ktorým sme hore museli šetriť, lebo benzínový varič sa už úplne pokazil. Preto teraz debužírujeme a tým sa náš odchod zdržal. Behom nášho pobytu napadlo veľa snehu a tak sa teraz v ňom hlboko boríme. Snežnice sa nám však už nechce nasadzovať. Sane nás svojou váhou ťahajú dolu svahom a niekedy ne sadáme a nechávame sa viezť.
Pred ZT nás zdržuje pásmo nových trhlín, ktoré musíme prácne obchádzať. Je cítiť, že prichádza jar aj do týchto výšok a začína sa otepľovať. Trhliny sa otvárajú sťa pažeráky. Nebyť snehových mužíkov, ktoré sme si behom výstupu stavali, mysleli by sme si, že blúdime. Ani naše výstupové tábory už neexistujú. O pol deviatej večer sme v ZT. Lietadlá však už nelietajú a tak sa do Talkeetny dostávame až na druhý deň.

Výstup a zostup nám do ZT trval 11 dní, za čo vďačíme relatívne dobrému počasiu a dobrej aklimatizácii. O značkách výstroja a výzbroja, ktorý sme používali, sa nebudem zmieňovať, lebo každý používal niečo iné. Jednoznačne však treba brať najkvalitnejšie veci gore-tex, windstoper, páperie, kvalitné výškové topánky a výškové gamaše, trojité rukavice. Chcem však odporučiť ako vynikajúci varič týchto podmienok značku MSR.

Keďže do odletu nám zostávalo ešte 20 dní, vybrali sme sa poznávať krásy Aljašky. V Anchorage sme si požičali Ford a vyrazili sme najprv na sever. Cestou sme trekovali v NP Denali, kde sme videli medvede grizly, karibu, losy, horské kozy atď. Prešli sme rieku Yukon a za polárnym kruhom sme ryžovali zlato. Cestou späť sme sa na polárnom kruhu kúpali v horúcich termálnych prameňoch a Martina tu v spánku pohladil medveď hnedý po hlave.
Na juhu sme obdivovali v národných parkoch Wrangell a Katmai činné sopky. Plavili sme sa Tichým oceánom k ľadovcom NP Kenai, ktoré stekali priamo do oceánu. Tu sme videli raj veľrýb, kosatiek, delfínov, tuleňov atď. V prístave Homer sme boli svedkami súťaže v love halibutov a na Russian River sme lovili lososy. Videli sme indiánske zruby, na ktorých boli pribité lebky z mamutov a staré zlatokopecké osady.

Chcel by som týmto poďakovať za nezištnú pomoc našim priateľom z Anchorage. Boli to Christi a Lex. Tiež ďakujem za finančnú podporu expedície hlavne Vojenským lesom a majetkom SR Pliešovce a Malacky a OT-TJ Strojár Malacky.

Miloš Kuchárek