Haut Dauphiné 2000

Pohorie Dauphinéske Alpy sa nachádza vo Francúzsku, 50km juhovýchodne od Grenoble. Mohutný alpský oblúk sa tu na svojej púti od východu na západ poslednýkrát dvíha nad hranicu 4000 metrov, aby sa zhruba o 100 km južnejšie ponoril do vôd Ligurského mora.

O výprave KLUBU POLAR ALPIN TRENČÍN do Dauphinéskych Álp

Myšlienku navštíviť tieto prekrásne hory sme nosili v hlavách už niekoľko rokov, ale prednosť zakaždým dostali iné, známejšie alpské velikány, ako Mont Blanc, Matterhorn, Piz Bernina a ďalšie. Zrealizovať ju sa nám konečne podarilo až toto leto. Na výprave sa zúčastnili Jozef Opatovský a Roman Husár, ktorí pred polrokom vystúpili na najvyšší vrch Južnej Ameriky – 6959m vysokú Aconcaguu, skúsení štvortisícovkári Ján a Rasťo Cabalovci, Vilo Cagala, Miloš Uher a Andrej Hricko. Osemmiestny Volkswagen nám prenajal a aj spoľahlivo odšoféroval Peter Šulko z Dubnice. Kedže toto pohorie bolo doposiaľ medzi slovenskými vysokohorskými turistami nespoznané, na cestu sme sa vydali len s minimálnymi informáciami z českých horolezeckých časopisov.

V sobotu (22.7.2000) podvečer sme opustili hranice republiky, aby sme o dvadsať hodín neskôr, po 1400km jazde cez Rakúsko, Taliansko a Francúzsko šťastne dorazili do La Bérarde – malého horského strediska v srdci Dauphinéskych hôr. Uvítalo nás dažďom a okolité štíty boli tajomne zahalené v oblačnosti. Posledných 26km do La Bérarde viedlo po odvážne vybudovanej horskej ceste. Úzka asfaltka bez zvodidiel, zarezaná v skalnej stene vysoko nad dravými vodami riečky Venéon, dokonale preverila umenie vodiča a nervy celej posádky. Naviac po letných dažďoch bola cesta poškodená a na mnohých miestach chýbali kusy krajnice.

La Bérarde sa nachádza vo výške 1713m, tvorí ho zhluk niekoľkých stavieb. Nájdete tu zopár reštaurácií, obchod s potravinami a horolezeckým materiálom, stredisko francúzskeho alpského spolku, kanceláriu horských vodcov, malú kaplnku a kemp, v ktorom sme sa večer ubytovali. Slovenských turistov by ste tu hľadali márne, 90% návštevníkov tvoria domáci Francúzi, zvyšok Belgičania, Holandania, Taliani a Angličania.
Ďalší deň ráno opäť pršalo a tak sme si mohli pospať dosýtosti. Prechodné zlepšenie počasia popoludní sme využili na výstup na blízky vyhliadkový vrchol Tete de la Maye (2518m). Na vrchole je umiestnená krásna, ručne maľovaná, vyhliadková ružica. Za pekného počasia poskytuje dokonalý kruhový výhľad na viac ako 50 trojtisícových vrcholov.

Predpoveď na ďalší deň sľubovala jasné dopoludnie a neskôr opäť prehánky a búrky. Ráno bolo skutočne bez mráčika a tak sme o šiestej vyrazili z kempu na túru do doliny Soreiller. Po polhodine klesania k samote Les Étages (1597m) sme začali stúpať kľukatiacimi sa serpentínami. Po prekonaní úzkej tiesňavy asi v polovici údolia sme konečne uzreli náš dnešný cieľ – Dibonovu vežu. Nádherná skalná ihla, neskutočne čnejúca do oblohy. Ku chate Soreiller na jej úpätí sme dorazili po deviatej hodine. V 400 metrov vysokej južnej stene už bolo nalezených niekoľko dvojíc horolezcov. My sme po krátkom odpočinku pokračovali chodníkom popod západnú stenu do sedla vo výške cez 3000m. Tu sme nechali batohy a vytiahli z nich laná a ďalšiu potrebnú výstroj. Po štyroch lanových dĺžkach krásneho lezenia na exponovanom severnom pilieri obtiažnosti III.stupňa, ktoré nám zabrali asi hodinku, sme dosiahli vrchol Aiguille Dibona vo výške 3130m. Obloha sa medzitým zatiahla a pri zostupe začalo mrholiť. Do kempu sme sa vrátili o šiestej večer. V dobrej nálade sme oslávili prvý úspech až kým nás búrka nezahnala do stanov.

V stredu sme sa presunuli cez Briancon do strediska Ailefroide v údolí Vallouise. Konečne sa ustálilo dobré počasie a dúfali sme, že nám umožní vystúpiť na najvyšší vrchol v oblasti – Les Écrins (4102m). Ďalšie ráno sme nabalili batohy na dva dni a vyrazili. Autom sme sa vyviezli do výšky 1874m k chate Cézanne, odtiaľ sme už museli šľapať po svojich. Na poludnie sme vystúpili na ľadovec Glacier Blanc a ním sme pokračovali ešte niekoľko kilometrov do sedla Col des Ecrins, kam sme dorazili o pol štvrtej. Výstupovú cestu na vrchol, pomedzi seraky v severnej stene, sme mali ako na dlani. Vo výške 3300m sme sa pripravili na nadchádzajúcu noc. Zaľahli sme do spacákov a obdivovali okolité velikány, sfarbené zapadajúcim slnkom do červena. Bohužiaľ sa od juhozápadu začala nasúvať oblačnosť a v priebehu jednej hodiny boli všetky vrcholy v mrakoch.

Celú noc padal mokrý sneh a ráno sme boli zasypaní niekoľkocentimetrovou vrstvou. Roman s Vilom sa rozhodli zostúpiť, ostatní piati sme sa predsa pokúsili o výstup. Pred nami bolo v stene niekoľko družstiev francúzskych horolezcov spolu s horskými vodcami, ktorí nocovali na chate Ecrins. Postupne to všetci Francúzi pred nami otočili a v stene sme ostali sami. Nakoniec sme vo výške 3800m kapitulovali aj my. Silný vietor zafúkaval stopu snehom a pri viditeľnosti 30 metrov sme nechceli riskovať. O niekoľko hodín neskôr sme sa o tisíctristo metrov nižšie už opäť vyhrievali na slniečku na chate Glacier Blanc.

Čas, ktorý sme si vyhradili na spoznávanie Dauphinéskych Álp vypršal a tak sme, rozhodnutí že sa sem ešte niekedy určite vrátime, zamierili ďalší deň do údolia Aosty v susednom Taliansku, kde sme plánovali vystúpiť na Matterhorn a Gran Paradiso. Keď sme dorazili do Cervinie, turistického strediska pod Matterhornom, vrchol bol ukrytý v oblakoch. Jeho steny boli pocukrované čerstvým snehom a zlé podmienky nám potvrdili aj v kancelárii horských vodcov. Tento rok vraj na vrchol ešte nikto nevyliezol a situácia sa najbližších niekoľko dní ani nezlepší. Ešte v ten večer sme sa teda presunuli ďalších sto kilometrov do dedinky Pont pod Gran Paradisom. Rozhodli sme sa, že na vrchol sa pokúsime vystúpiť za jeden deň. Znamenalo to prekonať prevýšenie 2100 metrov, ale nemuseli sme so sebou niesť bivakovú výstroj.

Po večeri sme pri ľahkom talianskom vínku vyčkávali polnoc. Nočná obloha bola posiata hviezdami, tu vo výške 1960m ich človek môže pozorovať omnoho viac ako je zvyknutý dolu v meste. O pol jednej v noci sme vyrazili. Po dvoch hodinách stúpania sme došli ku chate Vittorio Emanuele, vo výške 2735m. Tu sme hodinku počkali, kým vyrazia aj prví nocľažníci. Krátko pred svitaním sme dorazili k začiatku ľadovca. Naviazaní spoločne všetci siedmi na jedno lano, sme pri výstupe sledovali fascinujúce divadlo zrodu nového dňa. Najskôr sa na obzore objavil vrchol Mont Blancu a postupne slnko osvetlovalo aj ďalšie končiare. V desať stupňovom mraze sme západnou stenou pokračovali na vrchol, kam sme dorazili krátko po ôsmej hodine.

Na skalnatom vrchole, vo výške 4061m, nás konečne zohriali slnečné lúče. Viditeľnosť niekoľko sto kilometrov nám umožnila pohľady na Monte Rosu, Matterhorn, Mont Blanc, Les Écrins, Monte Viso a množstvo ďalších alpských vrcholov. Bol skutočne nádherný deň a aj preto začalo byť čoskoro na vrchole tesno – Gran Paradiso je veľmi obľúbená štvortisícovka. Po necelej hodine sme začali zostupovať, do Pontu sme zišli o tretej popoludní.

Ďalší večer sme už dýchali slaný vzduch na brehu Jadranského mora. Po celodennej jazde cez severné Taliansko sme dorazili do letoviska Lido di Jesolo. Vyspali sme sa priamo na pláži. Pekné ráno nám pokazilo zistenie, že v noci nám nejakí „dobráci“ vykradli auto.
Celé dopoludnie sme preleňošili na pláži a v morských vlnách. Cestou domov sme sa ešte na dva dni zastavili v Julských Alpách, kde sme vystúpili na dva najvyššie vrcholy Slovinska; Triglav a Škrlaticu. V noci zo štvrtka na piatok (4.8.2000) sme po trinástich dňoch šťastlivo docestovali domov, do Trenčína.

Rastislav Cabala

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.